Druhá kniha Machabejcov
15 Júda sa pripravuje na boj s Nikanorom. – 1 Keď sa Nikanor dozvedel, že Júdove oddiely sú v samarijských miestach, zaumienil si, že ich so všetkou istotou napadne v sobotný deň. 2 Niektorí Židia, ktorí boli donútení slúžiť v jeho vojsku, povedali: „Nenič ich tak divo a barbarsky, ale maj v úcte deň, ktorý Vševidiaci oddávna za svätý vyhlásil!“ 3 Tu sa ten naničhodník opýtal: „Je na nebi vladár, ktorý prikázal svätiť sobotný deň?“ 4 A keď oni odpovedali: „Je to sám živý Pán, vladár na nebi, ktorý prikázal sláviť sobotný deň,“ 5 on riekol: „Na zemi som vládcom ja a rozkazujem vziať zbraň a konať kráľovské služby!“ Nebol však schopný vykonať svoju bezočivú vôľu.
6 Vo svojej bujnej namyslenosti si Nikanor umienil, že postaví verejný pamätník svojho víťazstva nad Júdovými oddielmi. 7 Machabejec sa však ustavične s pevnou dôverou spoliehal, že mu Pán príde na pomoc. 8 A povzbudzoval svojich, aby nemali strach pred útokom pohanov, ale aby si pripomínali, koľkú pomoc už dostali z neba, a aby dôverovali, že s pomocou Všemohúceho zvíťazia aj teraz. 9 Tešil ich zo Zákona a prorokov, pripomínal im boje, ktoré už prekonali, a tak im dodal odvahy. 10 Keď ich celkom oduševnil, vydal rozkazy, ale poukázal aj na vierolomnosť pohanov a na to, ako porušovali prísahy. 11 Každého z nich vyzbrojil, nie však ochranným štítom a oštepom, ale povzbudzujúcimi a statočnými slovami. Rozpovedal im aj svoj úplne hodnoverný sen, ktorým všetkých rozradostnil.
12 Mal takéto videnie: Videl Oniáša, niekdajšieho veľkňaza, muža dokonalého a šľachetného, skromného v obcovaní, jemného povahou, dôstojného v reči a od detstva starostlivo cvičeného vo všetkých čnostiach, ako sa s rozpätými rukami modlí za celú židovskú pospolitosť. 13 Potom sa mu ukázal aj iný muž so šedinami, skvelého výzoru a ožiarený obdivuhodne krásnym jasom. 14 Tu sa Oniáš ujal slova a riekol: „Toto je milovník svojich bratov, ktorý sa mnoho modlí za národ a za sväté mesto, Jeremiáš, Boží prorok.“ 15 Nato vystrel Jeremiáš ruku, aby odovzdal Júdovi zlatý meč. Keď mu ho podával, povedal toto: 16 „Prijmi tento zlatý meč, dar od Boha! Ním porazíš odporcov.“
17 Takto povzbudení mimoriadne krásnymi Júdovými slovami, ktoré boli ozaj spôsobilé pobádať k chrabrosti a vzpružiť mysle junákov, rozhodli sa, že sa neutiahnu do (opevneného) tábora, ale že sa rázne pustia do boja a s nasadením všetkých síl zvedú rozhodný boj, pretože ako mesto, tak aj náboženstvo a chrám boli v nebezpečenstve. 18 Lebo o svoje manželky a deti, bratov a príbuzných mali menšiu obavu, a ich najväčší a najprednejší strach patril svätému chrámu. 19 Lež aj tí, čo zostali v meste, prežívali nie menšiu úzkosť a nepokoj pre nastávajúci útok pod šírym nebom.
20 Všetci už očakávali, že nastane rozhodný boj. Nepriatelia už pritiahli, vojsko bolo zošikované do boja, slony boli postavené na vhodné miesto a jazda bola rozostavená po krídlach. 21 Keď Machabejec zbadal príchod vojska, všelijaké druhy zbraní a divokosť zvierat, vystrel ruky k nebu a vzýval divotvorného Pána; bol totiž presvedčený, že víťazstvo sa nezískava zbraňami, ale že (Boh) ho udeľuje tým, ktorých uzná za hodných víťazstva. 22 Keď ho vzýval, modlil sa takto: „Ty, Pane, ktorý si poslal za čias judského kráľa Ezechiáša svojho anjela a pobil zo Sennacheribovho vojska stoosemdesiatpäťtisíc: 23 pošli nám aj teraz, Vládca nebies, dobrého anjela, (aby vzbudil) strach a hrôzu! Svojím mocným ramenom 24 postraš tých, ktorí s rúhaním tiahnu proti tvojmu svätému ľudu!“ Týmito slovami ukončil.
Víťazstvo nad Nikanorom. – 25 Nikanorovo vojsko postupovalo za zvuku trúb a bojových piesní. 26 Naproti tomu Júdovi bojovníci zaútočili na nepriateľov so vzývaním (Boha) a s modlitbou. 27 Bojovali síce rukami, ale v srdciach sa modlili k Bohu a porazili nie menej ako tridsaťpäťtisíc (mužov), mocne rozradostnení zjavnou Božou pomocou. 28 Keď už bolo po bitke a s radosťou sa vracali, spozorovali, že Nikanor padol vo svojej plnej výzbroji. 29 Nastal ryk a hrmot a v materinskej reči zvelebovali Pána. 30 Júda, ktorý všade bojoval na prvom mieste telom i dušou za svojich spoluobčanov a od mladosti si verne zachoval svoju oddanosť súkmeňovcom, rozkázal odťať Nikanorovi hlavu a pravicu s ramenom a priniesť do Jeruzalema.
Nikanorov deň. – 31 Keď ta prišiel, zvolal svojich súkmeňovcov a postavil kňazov pred oltár. Povolal aj tých, čo boli na hrade. 32 Nato ukázal hlavu zločinca Nikanora a ruku bohorúhača, ktorú naduto vystrel proti svätému domu Všemohúceho. 33 Jazyk zločinného Nikanora dal vyrezať a rozkúskovaný vyhodiť (za pokrm) vtákom a zlosynovu ruku dal povesiť oproti chrámu. 34 Potom všetci, obrátení k nebu, velebili Pána, ktorý im tak zjavne pomohol, a volali: „Nech je zvelebený ten, ktorý zachoval svoje miesto nepoškvrnené!“ 35 Potom dal zavesiť Nikanorovu hlavu na hrad ako zreteľné a každému zjavné znamenie Pánovej pomoci.
36 Všetci sa tiež spoločne uzniesli a rozhodli, že nenechajú neoslávený tento veľavýznamný deň, 37 ale že ho zasvätia trinásteho dňa dvanásteho mesiaca – sýrsky sa nazýva adar –, v deň pred Mardochejovým sviatkom.
Doslov spisovateľa. – 38 Takto sa skončili príbehy s Nikanorom. Keďže od tých čias zostalo mesto v moci Židov, tu končím i ja svoje rozprávanie. 39 Ak je ono zostavené pútavo a zručne, tak sa moje želanie splnilo. Ale ak je skromné a priemerné, aj vtedy som urobil, čo bolo v mojich silách. 40 Ako piť len samo víno alebo samu vodu býva odporné, zatiaľ čo víno miešané s vodou je nielen príjemné, ale zvyšuje aj radostnú náladu; takisto aj upravená a usporiadaná rozprava občerstvuje tých, ktorí rozprávanie čítajú. A týmto aj končím.