Prvá kniha Machabejcov
14 Demetrios je zajatý. – 1 V stosedemdesiatom druhom roku zhromaždil kráľ Demetrios svoje vojská a tiahol do Médie, aby tam získal posilu do boja proti Tryfónovi. 2 Keď sa však Arsakes, kráľ Perzie a Médie, dopočul, že Demetrios vtrhol na jeho územie, poslal jedného zo svojich vojvodcov, aby ho zajal živého. 3 On aj vytiahol, porazil Demetriovo vojsko, zajal ho a priviedol k Arsakovi, ktorý ho uväznil.
Chválospev na Šimona
4 Za Šimonovho života malo Judsko pokoj.
Vyhľadával blaho svojho ľudu,
tešili sa jeho moci
po všetky dni jeho slávy.
5 Popri všetkej svojej sláve dobyl ešte prístav Joppe;
tak otvoril prístup k morským ostrovom.
6 Rozšíril kraj svojho ľudu
a zmocnil sa krajiny.
7 Nahromadil si veľa zajatcov
a bol pánom nad Gazarou, Bet-Surom a hradom.
Odstránil z neho nečistoty
a nebolo toho, kto by sa mu vzoprel.
8 V pokoji obrábali zem
a zem vydávala svoje plody,
stromy na rovinách svoje ovocie.
9 Starší vysedávali na uliciach,
všetci pretriasali šťastie v krajine,
mládenci sa vyobliekali do nádhery vojnového rúcha.
10 Mestám obstarával potraviny,
vybudoval z nich opevnené bašty.
Takto bolo jeho meno spomínané v sláve
po samý kraj zeme.
11 Rozostrel pokoj nad krajinou,
veľká radosť vládla v Izraeli.
12 Každý mohol sedieť pod svojím viničom alebo figovníkom
a veru nebolo, kto by ich bol ľakal.
13 Nenašiel sa nik v krajine, kto by bol proti nim viedol vojnu,
králi boli v tých dňoch poničení.
14 Podvihol všetkých zakríknutých svojho ľudu,
vyhľadával Zákon,
vykynožil každého, či bol zradca a či zlosyn.
15 Svätyni dodal lesku
a tiež rozmnožil riad chrámu.
Obnovenie priateľských zmlúv. – 16 Zvesť o Jonatánovej smrti vyvolala v Ríme, ba aj v Sparte veľký zármutok. 17 Ale keď sa dopočuli, že sa miesto neho stal veľkňazom jeho brat Šimon a že drží v moci krajinu a jej mestá, 18 písali mu na medených doskách, aby obnovili priateľstvo a spojenectvo, ktoré uzavreli s jeho bratmi Júdom a Jonatánom. 19 Prípis prečítali na zhromaždení ľudu v Jeruzaleme.
Toto je osnova listu, ktorý poslali Sparťania: 20 „Vládcovia Sparťanov a ich mesto posielajú veľkňazovi Šimonovi, starším, kňazom a ostatnému židovskému ľudu, svojim bratom, pozdrav. 21 Vyslanci, poslaní k nášmu národu, zvestovali nám o vašej sláve a cti a tešili sme sa z ich príchodu. 22 Ich vyhlásenie sme zapísali do uznesenia ľudu takto: »Prišiel k nám Numenios, syn Antiochov, a Antipater, syn Jasonov, židovskí vyslanci, aby s nami obnovili priateľskú zmluvu. 23 Ľud sa uzniesol, že prijme tých mužov okázalo a že dá odpis ich správy vložiť do zvláštnych kníh, aby bol na pamiatku národu Sparťanov. Odpis z toho sme poslali veľkňazovi Šimonovi.«“
24 Šimon poslal Numenia do Ríma s veľkým zlatým štítom v cene tisíc mín, aby s nimi obnovil spojenectvo.
Čestná listina pre Šimona. – 25 Keď sa ľud dopočul o týchto udalostiach, zvolal: „Ako sa odvďačíme Šimonovi a jeho synom? 26 Veď on, jeho bratia a dom jeho otca odrazili hrdinským bojom nepriateľov Izraela a zaistili mu slobodu!“ Napísali to na medené dosky, ktoré povesili na stĺpy na Sionskom vrchu.
27 Osnova tohto nápisu je:
„Osemnásteho dňa mesiaca elul, stosedemdesiateho druhého roku, v treťom roku veľkňaza Šimona, kniežaťa Božieho ľudu, 28 vo veľkom zhromaždení kňazov (a ľudu), predstavených národa a starších krajiny uzniesli sa na tomto: Pretože bývali v našej krajine časté vojny, 29 Šimon, syn Matatiáša, potomka Jojaribových synov, ako aj jeho bratia vystavili sa nebezpečenstvu a odporovali nepriateľom národa, aby obstála ich svätyňa a Zákon. Tým získali svojmu národu veľkú slávu. 30 Jonatán zjednotil svoj národ a stal sa jeho veľkňazom, až bol priradený k svojmu ľudu. 31 Potom ich nepriatelia zamýšľali vtrhnúť do ich krajiny, aby ju spustošili a násilne siahli na ich svätyňu. 32 Vystúpil však Šimon a bojoval za svoj národ; vynaložil veľkú časť svojho majetku na vyzbrojenie vojsk svojho národa a na žold pre nich. 33 Opevnil judské mestá, tiež Bet-Sur na judských hraniciach, kde prv bývali nepriateľskí ozbrojenci, a osadil tam judské mužstvo ako posádku. 34 Opevnil aj Joppe pri mori, ďalej Gazaru na pohraničí Azotska, kde prv bývali nepriatelia, osadil tam Židov a zaopatril ich všetkým, čo bolo potrebné na ich uživenie. 35 Keď ľud videl Šimonove činy a slávu, ktorú sa usiloval získať svojmu národu, ustanovil ho za svojho vodcu a veľkňaza pre všetky tieto činy, pre spravodlivosť a vernosť, ktorú zachoval svojmu národu, ako aj preto, že sa všemožne usiloval povzniesť svoj ľud. 36 Za jeho dní sa podarilo vykynožiť jeho rukami pohanov z krajiny aj tých, čo boli v Dávidovom meste Jeruzaleme, kde si vybudovali hrad, z ktorého podnikali výpady, pričom dookola poškvrňovali svätyňu, a tak zasadzovali ťažký úder jej (posvätnej) čistote. 37 Postavil do neho židovskú posádku, opevnil ho pre obranu územia a mesta a zvýšil múry Jeruzalema. 38 Tak sa stalo, že mu kráľ Demetrios potvrdil veľkňazstvo, 39 urobil ho jedným zo svojich dôverníkov a vyznamenal ho vysokými poctami. 40 Rozchýrilo sa totiž, že Rimania vyhlásili Židov za priateľov, spojencov a bratov a že okázalo privítali Šimonových poslov.
41 Židia a kňazi sa teda uzniesli: Šimon má byť ich kniežaťom a veľkňazom navždy, kým nepovstane spoľahlivý prorok. 42 Nech je ich vojvodcom, a nech má starosť o svätyňu! Nech ustanovuje dozorcov nad prácami, nad zemou, nad zbraňami a pevnosťami! 43 Nech má starosť o svätyňu; nech ho všetko poslúcha! Všetky listiny nech sú vystavované v jeho mene! Nech sa oblieka do purpuru a zlata! 44 Nikomu ani z ľudu, ani z kňazov nech nie je dovolené porušiť niektorý z týchto predpisov alebo sa vzpierať proti jeho nariadeniam, alebo bez jeho vedomia zvolávať zhromaždenia v krajine, obliekať sa do purpuru a užívať zlatú stuhu! 45 Kto by sa teda proti tomu previnil a niečo z toho zavrhol, vystaví sa trestu.“
46 Všetok ľud sa uzniesol, že priznáva Šimonovi uvedené výsady. 47 Šimon to prijal a vyhlásil, že je ochotný zastávať veľkňazstvo, byť vojvodcom a kniežaťom Židov a kňazov a vôbec byť predstaveným všetkým.
48 Nariadil, aby táto listina bola vyrytá do medených dosiek a vystavená na múre svätyne na viditeľnom mieste. 49 Odpis z nej dali uložiť do klenotnice, aby ju mali poruke Šimon a jeho synovia.