Kniha Kazateľ
KNIHA KAZATEĽ
1 1 Úvahy Dávidovho syna Kazateľa, kráľa nad Jeruzalemom.
Vedúca myšlienka spisu
2 Márnosť, len márnosť – hovorí Kazateľ.
Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.
Príroda vo svojom behu neustáva
3 Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy,
ktorou sa ustáva, (kým je) pod slnkom?
4 (Jedno) pokolenie prichádza,
(iné) pokolenie odchádza.
Zem však stojí naveky.
5 Slnko vychádza a slnko zapadá
a ženie sa späť na miesto, kde (zasa) vyjde.
6 Veje na juh a obráti sa na sever,
v ustavičnom krúžení duje vietor
a vietor sa vo svojom kolobehu opätovne vracia.
7 Všetky rieky tečú do mora,
a more sa nepreplňuje.
Kde vyvreli, k tomu miestu tečú rieky späť,
aby sa odtiaľ vydali na novú cestu.
8 Všetky bytosti sú podrobené ustávaniu –
vyrozprávať to nevládze nik.
Oko sa nenasycuje videním,
ucho sa nenapĺňa počúvaním.
9 Čo bolo, je to, čo aj zasa bude.
A čo sa už stalo, to sa opäť stane.
Nič nie je nové pod slnkom.
10 Ak je niečo, o čom by človek povedal:
„Pozri toto je niečo nové!“,
už to bolo v časoch,
ktoré boli pred nami.
11 Však na minulosť už niet spomienky
a s budúcnosťou to bude tiež len tak.
Nebude po nich spomienky u tých,
čo budú nasledovať za nimi.
Nemá mnoho významu usilovať sa o múdrosť
12 Ja, Kazateľ, bol som kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme.
13 A svojou mysľou som sa dal na to,
že múdro preskúmam a vystopujem všetko,
čo sa deje pod nebom.
To trápne zamestnanie uložil Boh Adamovým synom,
aby sa ním umárali.
14 Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, –
ale to všetko je márnosť a honba za vetrom!
15 Krivé sa nedá urobiť rovným
a čoho niet, to nemožno počítať.
16 Povedal som si v srdci:
„Hľa, vzrástol som a zbohatol v múdrosti,
moja myseľ videla mnoho múdrosti a vedomosti.“
17 Preto som sa v srdci rozhodol poznávať múdrosť
a tiež poznávať, (čo je) bláznovstvo a pochabosť.
Ale zistil som, že aj to je iba honba za vetrom.
18 Lebo čím viac je múdrosti, tým väčšmi pribúda aj mrzutosti;
a ako si niekto zväčšuje vedomosti, tak si zväčšuje aj bolesť.