Kniha Kazateľ

Kniha Kazateľ

 

12 1 V dňoch svojej mladosti

pamätaj na svojho Stvoriteľa,

kým ti neprídu dni nešťastia

a kým ťa nezastihnú roky,

o ktorých povieš: „Neľúbia sa mi!“

 

 2 Kým sa ti nezatemní slnko a svetlo,

mesiac i hviezdy

a nevrátia sa ti mrákavy po daždi.

 

Alegória ľudskej staroby

 

 3 V deň, keď sa ti počnú strážcovia domu chvieť

a zhrbia sa (kedysi) mocní muži,

ustanú mlečky (v práci), keďže aj zredli,

a zaľahne tma na tie, čo dostávajú videnie oknami.

 

 4 Uzavrú sa ti obidvoje dvere od námestia,

poklesne ti aj vrzgot žarnova,

a keď sa vstáva na (každý) hlások vtáčka,

poutichujú všetky zvuky spevavé.

 

 5 Vyvýšeného miesta sa obávajú (nohy),

veď na ceste vidia (pre seba) postrachy.

Mandloňový strom už zakvitol (na bielo).

Kobylky spôsobujú ťažobu,

dráždidlo (na jedlo) minie sa účinkom,

 

lebo človek je už na ceste do domu svojej večnosti

a z okolitých ulíc už tiahnu oplakávači.

(Stane sa tak), až sa pretrhne strieborný povrazec

6 a rozbije sa zlatá čaša,

i rozbije sa džbán pri prameni

a doláme sa koleso na studni.

 

 7 A navráti sa prach do zeme, čím bol aj (predtým);

a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.

 

 8 Márnosť, len márnosť – hovorí Kazateľ,

všetko je iba márnosť.

 

Doslov

 

Okrem toho, že Kazateľ bol učencom, patrí (o ňom) dodať:

 

9 učil ľud poznaniu;

všetko si dôkladne uvážil a premyslel,

a tak skladal svoje mnohé múdre výroky.

 

10 Kazateľ sa usiloval nájsť lahodné slová,

takže je spísané doslovné znenie (jeho) náuky.

 

 11 Slová učencov sú ako (zaostrené) ostne a klince,

vhlobené do listov knižnej zbierky –,

ktoré potom odovzdal jeden pastier.

 

12 Okrem (uvedeného) treba dodať:

Maj sa na pozore, syn môj!

Písaniu kníh nieto konca-kraja,

ale mnohé premýšľanie

vyčerpáva telo až priveľmi.

 

13 Slovo na záver všetkého, čo si počul:

 

Boha sa boj

a jeho prikázania zachovávaj,

lebo to je (povinnosť) každého človeka.

 

14 Boh si zavolá pred svoj súd všetky činy

aj všetko, čo je skryté,

či už to bolo dobré a či zlé.

 
1 – 8. Ide o básnický opis staroby človeka. – „Dni nešťastia“ môžu byť aj dni „temravy“ (11, 8c). Alebo aj sama staroba v porovnaní s mladým vekom sa javí ako „nešťastie“. Ale tento výklad by bol nezvyklý.
2. Starobu predstavuje Kazateľ vlastnosťami, ktorými sa pokročilý ľudský vek veľmi podobá palestínskej zime (dobe dažďov).
. Symbolický opis podáva, akými účinkami sa javí staroba na jednotlivých údoch ľudského tela; jeho prvky sú najmä tieto: dom je telo, jeho strážcovia sú ruky, (kedysi) mocní muži sú ľudské nohy, mlečky sú zuby (porov. žarnov, črenové zuby, latinsky: dens molaris, t. j. mlecí zub). „Tie, čo oknami dostávajú videnie“, sú oči.
4. Tu uvedené symboly pripúšťajú viac možných výkladov, pretože zostávajú nejasné. Dvere by znamenali alebo ústa, pery, alebo skôr uši. „Žarnov“ je asi ústna dutina, a tak „vrzgot žarnova“ by mohol byť spev alebo aj reč vôbec. „Vstáva sa na každý hlások vtáčka“ je zasa neisté. Niektorí myslia pritom na nespavosť starých ľudí, ktorých prebúdza už včasný spev vtáčkov. „Spevavé zvuky“ doslovne: dcéry spevu – sú asi zvuky vo všeobecnosti. Ale výraz môže znamenať aj skutočných spevákov, ktorých spevy starci už len slabo počujú a v tom zmysle pre nich spevy „poutichujú“ (?).
5ab. Aj najmenšie stúpanie cesty spôsobuje starcovi ťažkosti, zadýchava sa, a preto je taká chôdza pre starca hotovým „postrachom“.

5cde. Mandloňový strom, kobylky, dráždidlo (na jedlo) sú slová neistého významu.

5c. Niektorí myslia pri mandloňovom kvete na starecké šediny, v „kobylkách“ vidia nohy človeka, ktoré sa už len „vlečú“ a nechcú starca nosiť. – „Dráždidlo“ sú plody rastliny nazývanej tŕnitá kapara (Capparis spinosa L). Používajú ich na Východe ako dráždidlo k jedlu. Doslovný preklad hebrejskej osnovy by mal znieť: a kapara sa rozsype. Tak má aj grécky i latinský preklad. – Vo všetkých troch slovách (mandloňový strom, kobylky a kapara) môžeme vidieť znaky pominuteľnosti v tomto zmysle: keď mandloňové kvety zbelejú, čoskoro opadnú; keď sa kobylka už len vlečie a nevládze vzlietnuť (a taký je zmysel hebrejskej osnovy), je pred svojím zahynutím; konečne uschnuté plody kapary svojím puknutím vysejú semená a rastlina tým ukončuje svoj život. To všetko je znakom, že aj starec je už pred svojím odchodom zo sveta.
7. O návrate oživujúceho dychu (ducha) porov. 3, 21; Ž 104, 29 n.
8. Je opakovaním verša 1, 2, a tak celá báseň Kazateľa je uzavretá výrokom o „márnosti“, pominuteľnosti a nedostatočnosti, aká sa ustavične prejavuje v živote a vo všetkých jeho slabostiach alebo skutočnostiach, ktoré nevedia uspokojiť vyššie túžby duše. Je teda v nás niečo, čo nie je z tohto sveta, lebo ani celý svet nedokáže nasýtiť túžby duše.
11. „Ostne a klince“ sa vysvetľujú rozlične. Niektorí myslia, že v týchto slovách ide o narážku na činnosť „pastiera“. Palestínsky pastier mal dve palice: dlhšiu, ktorou riadil a zhromažďoval stádo, a kratšiu, často zakončenú vhlobeným klincom, ktorá mu slúžila ako zbraň, alebo bola aj „ostňom“ na poháňanie dobytka. Porov. Ez 34, 16. Rabínska predstava o pastierovi však naznačuje vlastne učenca, ktorý je majstrom v skladaní múdroslovných výrokov. – Kto je tu uvedený „pastier“, na to vieme len neisto odpovedať: niektorí myslia, že je to Boh, ktorý je jediným a najvyšším pôvodcom všetkej múdrosti.
Kniha Kazateľ