Kniha Kazateľ
5 1 Nehovor ústami bez uváženia!
Ani myseľ nech sa ti neprenáhli
predniesť slovo pred Bohom!
Lebo Boh je (vysoko) na nebi
a ty si zasa na zemi.
Preto nech nie je tvojich slov veľa.
2 Lebo (ako) spánok prichádza po mnohej námahe,
tak má hlas pochabého zas mnoho rečí.
3 Ak sľubuješ Bohu sľub,
nemeškaj s jeho vyplnením,
lebo nemôže mať záľubu v pochabých;
čokoľvek si teda sľúbil, to aj splň!
4 Lepšie sľub (vôbec) nerobiť,
ako keby si sľúbil, a (sľub) nesplnil.
5 Nedovoľ svojim ústam, aby ti priviedli telo do hriechu,
ani nehovor pred (Božím) poslom,
že sa to a to stalo nevedomky.
Prečo by sa mal Boh rozhnevať pre tvoje slovo?
Navnivoč privedie dielo tvojich rúk!
6 Lebo kde je veľa snov,
tam je aj mnoho márnivých slov –
ty však maj bázeň pred Bohom!
Utláčanie a bezprávie
7 Ak vidíš, že chudobný trpí útlak
a ozbíjanie (vládne) namiesto práva
a spravodlivosti v meste –
nečuduj sa nijako takej veci!
Lebo vyšší dohliada na vysokopostaveného
a zasa nad nimi sú ustanovení vyšší (páni).
8 A z toho všetkého má krajina túto výhodu:
na službu na istom území ustanovia si kráľa.
Ani bohatstvo nezaisťuje nikomu blaženosť
9 Kto miluje peniaze, nikdy nemá peňazí dostatok.
Kto má rád nahromadený (majetok), nemá (dosť) zisku.
(Ale) aj to je márnosť.
10 Ako sa (totiž) množí majetok,
tak sa množia aj tí, čo z neho jedia.
Akýže osoh má z neho jeho majiteľ?
Iba toľko, že jeho oči hľadia naň.
11 Kto pracuje, má sladký spánok,
či sa naje menej a či viac.
Nasýtenosť však nedopraje boháčovi spať.
12 Je tu (aj iná) zlá choroba,
ktorú som videl pod slnkom.
(Je to) bohatstvo, ktoré sa majiteľovi
zachová na jeho nešťastie.
13 Bohatstvo môže zahynúť,
(ak s ním) narábajú zle;
a ak sa mu narodí syn,
nemá vo svojich rukách ničoho.
14 Ako nahý vyšiel zo života svojej matky,
tak musí aj odísť, aký prišiel;
neodnesie si nič zo svojej námahy,
(ani toľko), čo by v hrsti uniesol.
15 Aj toto je zlá choroba:
celkom tak, ako prišiel, musí odísť;
a čo za osoh má taký,
kto sa namáhavo hnal za vetrom?
16 Po všetky svoje dni vo tme jedával,
v premnohej mrzutosti, chorobe a podráždenosti.
17 Ale hľa, čo som uznal za dobré
a čo je (v živote ozaj) pekné:
Ak si môže človek zajedať a popíjať
a dopriať si blaženosti
za všetku svoju námahu,
ktorou sa trápil pod slnkom
podľa počtu dní svojho života,
ktorý mu udelil Boh,
lebo je to jeho podiel.
18 Aj to, ak niekomu z ľudí Boh udelil
bohatstva, majetku (prehojne),
a doprial mu možnosť užívať z neho
a prevziať si tento svoj podiel,
aby sa mohol radovať za všetky námahy;
to je zaiste Boží dar – takáto (vec).
19 Človek totiž nemyslí príliš
na dni svojho života,
lebo Boh radosťou zamestnáva jeho srdce.