Prológ, 1, 1 – 4
1 Vznešenosť vteleného Božieho Syna. – 1 Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. 2 V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet. 3 On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom. Preto keď vykonal očistenie od hriechov, zasadol po pravici velebnosti na výsostiach; 4 a stal sa o toľko vyšším od anjelov, o koľko vznešenejšie meno zdedil než oni.
I. Kristus je väčší ako anjeli, 1, 5 – 2, 18
Dôkazy z Písma. – 5 Veď kedy komu z anjelov povedal:
„Ty si môj syn,
ja som ťa dnes splodil“
a opäť: „Ja budem jeho otcom a on bude mojím synom“?
6 A znova, keď uvádza prvorodeného na svet, hovorí:
„Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli.“
7 Anjelom zasa hovorí:
„On robí svojich anjelov vetrami
a svojich služobníkov ohnivými plameňmi.“
8 Ale Synovi:
„Tvoj trón, Bože, je na veky vekov
a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti.
9 Miloval si spravodlivosť a nenávidel si neprávosť,
preto ťa Boh, tvoj Boh, pomazal
olejom plesania viac ako tvojich druhov.“
10 A:
„Ty, Pane, si na počiatku stvoril zem,
aj nebesia sú dielom tvojich rúk.
11 Ony sa pominú, ale ty zostaneš
a všetci sťa odev zostarnú,
12 zvinieš ich ako plášť,
ako odev a zmenia sa.
Ale ty si vždy ten istý a tvoje roky sa nepominú.“
13 A kedy ktorému z anjelov povedal:
„Seď po mojej pravici,
kým nepoložím tvojich nepriateľov
za podnožku tvojim nohám“?
14 Či nie sú všetci služobnými duchmi, poslanými slúžiť tým, čo majú dostať do dedičstva spásu?
1 – 4. V rytmickom úvode, ktorý v pôvodine tvorí jedinú vetu, svätopisec oznamuje ústrednú tému listu: Chce dokázať, že osoba Božieho Syna a jeho vykupiteľské dielo je cieľom a korunou Starého zákona, ktorý je len prípravou na Nový zákon a jeho slabým obrazom. Tam Boh zvestoval ľuďom svoje zjavenie nepriamo, prostredníctvom prorokov, tu však priamo, skrze svojho Syna, ktorý je s ním tej istej podstaty – prirodzenosti (= obraz jeho podstaty) a ktorý je stvoriteľom, udržiavateľom a zvrchovaným Pánom (= dedičom) vesmíru. Porov. 2 Kor 4, 4; Kol 1, 15 n.; Jn 14, 9.
2. „Dedič všetkého“ – Boží Syn, ktorý ako Boh je od večnosti Pánom všetkého, je aj ako človek ustanovený za dediča a Pána všetkého. V ňom sa definitívne splnili prisľúbenia dané praotcom. On je potomkom patriarchov (Gn 15, 3 – 4; Sir 44, 21; Rim 4, 13) a Dávida (Ž 2, 8); jemu bolo prisľúbené univerzálne kráľovstvo (porov. Dan 2, 44; 7, 14).
3. „Zasadol po pravici“ – dostal ako človek účasť na Božej moci a vonkajšej sláve Božej veleby a tým aj oslavu svojej ľudskej prirodzenosti (porov. Sk 7, 55).
4. „Vznešenejšie meno zdedil“ – „meno“ určuje hodnosť osoby a jej postavenie vzhľadom na iných. Aby vynikla hodnosť osoby Ježiša Krista, svätopisec ho porovnáva s anjelmi, ktorí sa v tom čase pokladali za najmocnejšie bytosti vzhľadom na spásu ľudí.
5 – 14. Svätopisec viacerými starozákonnými výrokmi dokazuje, že prisľúbený Mesiáš nie je jednoduchý človek, lebo je vznešenejší od všetkých anjelov. Je Božím Synom (Ž 2, 7) a anjeli sa mu musia klaňať ako svojmu zvrchovanému Pánovi (Ž 97, 8). Má účasť na kráľovskej moci Boha Otca (Ž 45, 5 n.). On je večný, nemeniaci sa a všemohúci Pán vesmíru (Ž 102, 26 – 28). Boh mu ako rovnému dáva podiel na svojej moci a podrobuje mu všetkých nepriateľov (Ž 110, 1).
5. Ž 2, 7; 2 Sam 7, 14. – „Dnes“, t. j. od večnosti; u Boha niet nijakej minulosti ani budúcnosti, ale stále trvanie, ustavičná prítomnosť. Splodil ho duchovne tým, že sám seba od večnosti čo najdokonalejšie poznáva a tomu poznaniu dáva výraz – je ním Božie Slovo.
7. Ž 104, 4. Slová sú zo žalmu podľa gréckeho alexandrijského prekladu nazývaného Septuaginta, s čím sa zrovnáva i Vulgáta. Nimi svätopisec upozorňuje, že anjeli, čiže posli, sú služobní duchovia, ktorých Boh používa na svoju službu a ktorí rýchle ako vietor a so zápalom ako oheň konajú a oznamujú Božiu vôľu.
14. Podľa autora slávou anjelov je, že s láskou pomáhajú ľuďom na ceste spásy, a tak spolupracujú na rozvoji Božieho kráľovstva.
