Kniha Jób

14. Šiesta Jóbova odpoveď, 21, 1 – 34

 

1 Jób odpovedal:

 

Len ma vypočujte!

 

2 „Pozorne počúvajte moje slová

a nech mi je to na potechu.

 3 Ach, strpteže ma, nechajte vravieť ma,

až dohovorím, potom smejte sa!

4 Či človek je to, na koho bedákam?

A roztrpčený nemám vari byť?

 5 Len hľaďte na mňa a zdúpnieť musíte,

dajte si teda ruku na ústa!

6 Keď na to myslím, hrôza ma schvacuje

a moje telo triašku cíti hneď.

 

Hriešni žijú v šťastí

 

7 Nuž hriešnici, prečo sú nažive,

aj zostanú ver’, silou mocnejú?

8 Ich potomci pevno stoja pred nimi,

ich výhonky sú im pred zrakom.

9 Aj domy ich sú pokojné, bez obáv

a Boží prút nie je nad nimi.

10 Ich býk je plodný, nikdy nezlyhá,

teľné kravy im nikdy nezvrhnú.

11 Sťa ovce chlapcov skákať si nechajú

a ich deti tiež môžu tancovať.

12 Vyspevujú si pri bubne, citare

a pri zvuku píšťal sa radujú.

13 Tak celkom šťastne môžu skončiť svoje dni

a do podsvetia odísť spokojne,

14 hoc vravia Bohu: »Len sa od nás odvráť preč,

my tvoje cesty poznať nechceme.

15 Čo je Všemohúci, by sme mu slúžili,

čo osoží nám vrúcne vzývať ho?«

 

Hriešnosť bez trestu

 

 16 Či v rukách jeho nie je šťastie ich

a ciele zlých nie sú mu ďaleké?

17 Veď koľkorázže svieca zhasne hriešnych

a nešťastie tiež na nich doľahne?!

A svojím hnevom koľko ráz zničí zlých,

18 by ako slama boli vo vetre,

ako plevy, čo víchor uchytil?

19 Či jeho zlobu Boh synom necháva?

Nech jeho skára, by to pocítil!

20 Nech skazu svoju na vlastné oči uzrie

a hnev nech pije Všemohúceho!

21 Čo po smrti už na dome mu záleží,

keď prervaný je počet jeho mesiacov?!

 

Božie nevyspytateľné cesty

 

 22 Či vedomosťou možno Pána poučiť?

Veď on súd koná nad nebešťanmi!

23 No v plnom šťastí tento môže zomierať,

aj celkom istý, celkom spokojný,

24 bo jeho rebrá tukom prekypujú

a jeho kosti špik je čerstvý tiež.

25 Lež s trpkou dušou onen zas umiera

a neokúsil, čo je blahobyt.

26 Aj do prachu sa rovnako uložia

a červíky ich oboch pokryjú.

 

Priatelia usudzujú jednostranne

 

 27 No dobre poznám myšlienky už vaše

i plány, čo vy na mňa kujete.

28 Vy myslíte si: Kde je dom veľmožov

a kdeže je stan, kde bývali zlí?

29 Či ste sa na to nepýtali pocestných

a ich znaky ste nerozoznali,

30 že v dňoch nešťastia je zlostník ušetrený

a cez dni hrôzy že sa raduje?!

31 Kto mu vytkne do očí jeho spôsoby

a to, čo spáchal, kto mu odplatí?

32 Keď do hrobu ho odprevadia napokon,

pri náhrobku mu budú držať stráž.

33 Sladké mu budú aj tie hrudy údolia,

všetci sa za ním prúdmi pohrnú

a pred ním pôjde zástup bez počtu.

34 Nuž darmo ma vy veru potešujete,

zo slov vašich klam len ostáva.“

 

 
3. Jób sa stavia asi proti mienke a tvrdeniu Sofara, že Boh tresce hriešnikov odňatím pozemského blahobytu. Jób v nasledujúcich veršoch prináša dôkazy o svojej opačnej skúsenosti, keď pripomína, že bezbožníkom sa spravidla dobre vedie na svete (verš 7 a n.) a veľmi často oplývajú blahobytom.
5. „Ruku si dať na ústa“ je znakom mlčanlivosti, odmlčania sa.
16 – 21. Jób zopakuje tvrdenie svojich priateľov (verš 16) a pýta sa, ako často sa stáva, že sa hriešnik dostane do nešťastia (verš 17). Na námietku, že pomsta a nešťastie stihnú aspoň potomkov hriešneho človeka, Jób odpovedá, že z takejto odvety a pomsty hriešnika po jeho smrti už nič nepostihne (verše 19 – 21).
22 – 26. Jób zopakuje ďalšiu námietku svojich priateľov (verš 22), na ktorú odpovedá svojím poukazom na nerovný osud mnohých ľudí na tomto svete a na ich smutný údel v podsvetí (verše 23 – 26).
27 – 32. Jób odmietne aj štvrtú námietku svojich priateľov, akoby jeho nešťastie bolo možné vysvetliť a odôvodniť len jeho hriešnosťou (verš 27). Naproti tomu vyhlasuje, že skúsenosť učí, že hriešnik je od zla často uchránený a ušetrený (verš 30).