Kniha Jób

Časť tretia

 

Boh sám sa zjavuje a hovorí, 38, 1 – 42, 6

1. Prvá Božia reč, 38, 1 – 39, 30

38 1 Tu Boh prehovoril z lona búrky k Jóbovi:

 

Stvoriteľ vesmíru

 

2 „Kto to prozreteľnosť zatemňuje zas

a slovami, v ktorých vedy vôbec niet?!

3 Slabiny si opáš ako hrdina,

ja sa budem pýtať, ty ma poučíš.

4 Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol,

nože mi to povedz, akže pravdu znáš!

5 Vieš ty, kto jej vtedy určil rozmery,

kto to obvinul ju sťaby povrázkom?

6 Do čoho jej stĺpy zapustené sú

a kto položil jej kameň uholný,

 7 keď si ranné hviezdy zborom spievali

a Boží synovia všetci plesali?

8 Ktože bránami to more uzavrel,

keď sa prúdom vzdulo, zo dna vyvrelo,

9 keď som za odev mu oblak pridelil,

ako plienky zasa mračno pošmúrne?

10 Potom som ho sputnal svojím zákonom,

vložil som naň zámok, dvoje brány tiež.

11 Povedal som: »Potiaľ smieš, ďalej nie,

tu sa už rozbije pýcha tvojich vĺn.«

 

Tvorca svetla

 

12 Či za svojich dní si dal ránu rozkazy

a zorničke si určil miesto jej,

13 aby zachytila zeme okraje,

a tak hriešnici z nej boli zmetení?

 14 Jak smola pečatná, tak sa premieňa,

ona sa jak rúcho líči farbami.

15 Hriešnikom ich svetla nedostane sa,

napriahnuté rameno sa už doláme.

 

Vládca všetkých obzorov

 

16 Vari až ku žriedlam mora došiel si,

na dne hlbočiny si sa prechádzal?

17 Tebe brány smrti ukázali sa,

alebo si videl brány temravy?

18 Po šíravách zeme si sa rozhliadol?

Ak ju celú poznáš, nože rozpovedz:

19 Kadiaľ vedie cesta k svetla bydlisku,

kde zas majú svoje miesto temnoty,

20 aby si ich na ich panstvo zaviedol,

akže poznáš chodník do ich domova?

 21 S nimi si sa zrodil, už to iste vieš,

veď preveľký je počet tvojich dní.

 

Mocnár búrok

 

22 K zásobárňam snehu vari zašiel si,

ľadovca si uzrel zásobárne tiež,

 23 ktoré uschoval som na deň pohromy,

na deň veľkej bitky, vojny nemalej.

24 Kdeže cesta je ta, hmly kde delia sa,

po zemi sa šíri vietor východný?

25 Ktože to vykopal ručaj prívalu,

ktože cestu tobôž bleskom hromovým,

26 nezaľudnenú zem dážď by zavlažil,

tú púšť, na ktorej niet ani človeka,

27 by zem spustošenú, sirú zavodnil,

by zo stepi znovu vzišla travina?

28 Kde dážď teda (svojho) otca má,

alebo kto splodil rosy kvapôčky?

29 Z čiehože lona to ľady vychodia,

nebeská inovať, ktože splodil ju?

30 Veď aj vody stvrdnú sťaby na kameň,

takisto aj hĺbok stuhne hladina.

 

Vladár hviezd a počasí

 

31 Môžeš zakosíliť pásy Kuriatok,

Orióna putá môžeš rozviazať?

32 Dáš, by v svojom čase Veniec vychodil,

Medveďa viesť budeš s jeho mladými?

33 Vyznáš sa ty azda v nebies zákonoch,

čo v nich napísané, spravíš na zemi?

34 Svoj hlas pozdvihneš var’ k samým oblakom,

by ťa zaliali hneď vody prívaly?

35 Azda blesky hodíš, až sa rozbehnú,

tebe odpovedia: »Aha, tu sme už!«

 36 Ktože ibisovi múdrosť udelil,

ktože kohútovi umnosť daroval?

37 Ktože môže mračná múdro spočítať

a kto môže nahnúť mechy nebeské,

38 keď prach sa na hmotu tvrdú zlepuje,

keď sa spájajú tiež hrudy navzájom?

 

Pán zverstva: Lev. Krkavec

 

39 Hádam levici ty korisť nadháňaš,

levíčat ty vari žravosť ukojíš,

40 keď sa utúlili v svojich pelechoch,

abo na postriežke ležia v húšťave?

41 Ktože krkavcovi pokrm prichystá,

keď mláďatá jeho k Bohu volajú,

nemajú čo žrať už, len tak trasú sa?

 
7. Najobvyklejší obraz stvorenia sveta predstavuje Boha ako budovateľa domu (4 – 6). Keď budovateľ zapustil do budovy uholný kameň, konala sa za spevu slávnosť (porov. Zach 4, 7). V Palestíne podnes sprevádzajú kladenie posledných kameňov do klenby striedavými piesňami (Hejčl, Biblie, č. III, 997). Pri zakončovaní budovania vesmíru spievali hviezdy a anjeli na slávu Bohu.
14. Nádheru farieb, ktorá sa zjaví pri rannej zore, porovnáva spisovateľ s červenou pečatnou hlinou. Zmeneným hláskovaním dostaneme však nový obraz, ktorý sa zdá priliehavejším na tomto mieste. Ide tu asi o porovnanie s červeným vínom (Prís 23, 31), ktoré sa postupne čistí, ak je uzavreté, a postupne sa v ňom vyvíja príjemná farba.
21. Ide o ironickú poznámku o krátkom veku ľudského života.
23. Možno, že verš naráža na Joz 10, 11.
36. Zdôrazňuje poriadok, ktorým sa prejavujú sily prírody, akoby podľa rozvahy vyvíjajú svoju činnosť, na svoj čas určenú. Iní prekladajú: Ktože vložil do mrakov múdrosť a ktože požičal mračnám rozvahu? – Iní zasa miesto „mrakov“ a „mračien“ chcú čítať slová: utajenosť a zjavný dej. Preto prekladajú: Kto vložil do utajenosti múdrosť a kto požičal zjavnému dianiu rozvahu? – V pravidelnosti prírodných javov sa zračí múdrosť toho, kto prírode stanovil jej zákonitosť.