Kniha Jób

18. Ôsma Jóbova odpoveď, 26, 1 – 14 (27, 2 – 12)

 

26 1 Jób odpovedal:

 

Daromné reči priateľov

 

2 „Azda si takto slabému pomohol

a podoprel si bezvládne rameno?

3 Či si chcel takto nemúdremu poradiť

a prejavil si veľa rozvahy?

4 A také slová komu si to prednášal,

čí duch to teda z teba vychádza?

 

Božia nekonečná moc a múdrosť

 

5 Duchovia predkov chvejú sa pod zemou,

aj vody a tí, čo v nich bývajú.

6 Podsvetie je pred ním obnažené,

zhubca nie je zahalený pred ním.

7 Nad prázdnom on rozostiera sever,

na nič zavesuje Zemeguľu,

8 vody uzatvára do oblakov,

pod nimi sa nepretrhne mračno.

9 Mesiaca tvár v splne zacloňuje,

oblaky on rozprestiera po ňom.

 10 Hladine vôd určil presný obvod,

po hranicu samu svetla so tmou.

11 Nebeské podpery sa zachvievajú,

keď im pohrozí on, strach ich drví.

 12 I more rozdelil svojou veľkou mocou

a svojou múdrosťou rozdrvil Obludu.

13 Vánkom svojho dychu on rozjasnil nebo

a čulého hada preklal svojou rukou.

14 A to sú len samy kraje jeho diela,

kde sme zachytili šepot jeho slova;

kto bude môcť počuť znenie jeho velebnosti?!“

 

 

10. „Hranica svetla so tmou“ je označenie obzoru.
12. More tu dostáva meno Rachab (t. j. Obluda). Za vysvetlenie tohto pomenovania môže slúžiť azda to, že rozbúrené more pôsobí dojmom, akoby bolo podobné mohutnému hybkému hadovi. V starých povestiach Východu o stvorení sveta spravidla vystupuje pramore ako ozrutná hadia obluda (porov. asýrsky epos Enuma eliš a tiež 9, 13; 7, 12; Iz 51, 10; Ž 89, 11). Aj meno draka – hada „Leviatan“ (3, 8) súvisí s touto predstavou (26, 13).