Kniha prísloví
7 1 Zachovaj moje slová, syn môj,
a moje prikázania si uchovaj!
2 Zachovávaj moje príkazy a budeš žiť
a moje naučenie ako svoju očnú zrenicu!
3 Priviaž si ich na prsty,
napíš ich na tabuľu svojho srdca!
4 Povedz múdrosti: „Ty si moja sestra“
a dôvernicou volaj rozumnosť,
5 aby ťa zachránila od manželky blížneho,
od cudzinky, čo zalieča sa líškavými rečami.
6 Keď som (tak) oknom svojho domu (pozeral),
vyzeral spoza mriežky svojho obloka
7 a zahľadel som sa na neskúsených,
videl som medzi synmi mladíka, čo rozum potratil.
8 Poza roh išiel ulicou
a vykračoval po ceste k jej domovu
9 na mrku, keď sa nachyľoval deň,
keď spúšťala sa noc a (hustla) tma.
10 Zrazu mu akási žena vyšla v ústrety
v odedzi smilnice a s potmehúdskym zámerom;
11 náruživosť ňou zmietala a (bola) opovážlivá,
jej nohy nemali v jej dome spočinku.
12 Hneď bola na ulici a hneď na námestí
a striehla poza každý roh.
13 I dolapila ho a vtlačila mu bozk,
tvár sa jej nezapýrila, keď povedala mu:
14 „Pokojné obety som bola podlžná,
v dnešný deň som svoje sľuby splnila.
15 Preto som ti vyšla v ústrety
v túžbe vidieť ťa a nájsť.
16 Tkanicami som povystužovala svoje ležadlo,
pestrofarebným plátnom egyptským.
17 Napustila som myrhou svoju postieľku,
aloou a škoricou.
18 Poď, spíjajme sa ľúbosťou až do rána,
vychutnávajme samopaš!
19 Veď muža doma niet,
vybral sa na ďalekú púť.
20 Vrecúško s peniazmi vzal so sebou,
vráti sa domov až v deň splnu mesiaca.“
21 Naklonila ho mnohým prehováraním,
zviedla ho lichôtkami svojich pier.
22 Šiel za ňou, pochábeľ,
ako vôl, keď ho vedú na jatku,
a ako jeleň, čo sa zapletáva do puta,
23 kým pečeň prevŕta mu šíp,
ako keď vták sa rúti do slučky
a nevie, že mu ide o život.
24 Nuž teda, syn môj, počúvajže ma
a všímaj si slov mojich úst:
25 Nech sa ti srdce na cesty k nej nekloní,
nezatúlaj sa na jej chodníky!
26 Lebo je množstvo zabitých, čo zrazila,
a veľký počet tých, čo bez výnimky zmárnila.
27 Jej dom je cesta do pekla,
čo zvádza dolu do komôr, kde býva smrť.