List Rimanom

List Rimanom

7 Kresťana neviaže Mojžišov zákon. –  1 Vari neviete, bratia – veď hovorím takým, čo poznajú zákon –, že zákon panuje nad človekom, dokiaľ žije? 2 Aj vydatú ženu zákon viaže len k žijúcemu mužovi; ak muž zomrie, je oslobodená od zákona muža. 3 Kým teda žije muž, budú ju volať cudzoložnicou, ak patrí inému mužovi. Ale ak muž zomrie, je oslobodená od zákona a nie je cudzoložnicou, ak patrí inému mužovi. 4 Tak ste aj vy, bratia moji, zomreli zákonu skrze Kristovo telo, aby ste patrili inému, tomu, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych, aby sme prinášali ovocie Bohu.  5 Lebo kým sme boli v tele, pôsobili v našich údoch hriešne vášne, podnecované zákonom, a prinášali ovocie smrti.  6 Ale teraz sme oslobodení od zákona, lebo sme zomreli tomu, čo nás držalo v zajatí, aby sme tak slúžili po novom, v Duchu, a nie po starom, podľa litery.

 

Hriech a zákon. –  7 Čo teda povieme? Je zákon hriechom? Vonkoncom nie! Ale hriech som poznal iba skrze zákon; veď by som nevedel o žiadostivosti, keby zákon nehovoril: „Nepožiadaš!“  8 Ale hriech, keď sa mu naskytla príležitosť, skrze prikázanie vzbudil vo mne všetku žiadostivosť; lebo bez zákona bol hriech mŕtvy.  9 Ja som kedysi žil bez zákona, ale keď prišlo prikázanie, hriech ožil 10 a ja som zomrel; i ukázalo sa, že to prikázanie, ktoré bolo pre život, bolo mi na smrť. 11 Lebo hriech, keď sa mu naskytla príležitosť, skrze prikázanie ma zviedol, a tým zabil. 12 Tak teda zákon je svätý, aj prikázanie je sväté, spravodlivé a dobré.  13 Teda to dobré stalo sa mi smrťou? Vonkoncom nie! Ale hriech, aby sa ukázal ako hriech, spôsobil mi prostredníctvom toho dobrého smrť, aby sa tak hriech skrze prikázanie ukázal nadmieru hriešnym.

 

Vnútorný boj. –  14 Vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu.  15 Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. 16 No ak robím to, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. 17 Potom to však už nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. 18 Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. 19 Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. 20 No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. 21 Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. 22 Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; 23 ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch.

 24 Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti? 25 Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána! Ja sám teda mysľou slúžim Božiemu zákonu a telom zákonu hriechu.

 

 
1 – 4. Na príklade o manželstve ukazuje, že pokrstení už nie sú podriadení Mojžišovmu zákonu: Keď žene umrie muž, stane sa slobodnou od manželského zväzku a môže sa vydať za iného a žiť preňho. Tak aj pokrstení, ktorí tajomne zomreli v krste s Kristom, stali sa slobodnými od záväzkov predošlého Zákona a majú žiť so vzkrieseným Kristom a preňho.
5. „Kým sme boli v tele“, t. j. v stave starého človeka, zaťaženého prvotným hriechom, čiže telesní. Hriešne vášne vyvolával Zákon v tom zmysle, že svojimi mnohými príkazmi a zákazmi stával sa príležitosťou alebo podnetom na hriech, nakoľko človek skôr sa kloní k zakázaným veciam. „Ovocie smrti“, t. j. skutky, za ktoré je odplatou večná smrť.
6. „Po novom, v Duchu“, t. j. v stave milosti Ducha Svätého. „Nie po starom, podľa litery“, t. j. v onom starom stave, keď ste boli pod Zákonom.
7 n. Porov. Ex 20, 17. Mojžišov zákon sám osebe je dobrý, ale vlastne on priniesol presné poznanie toho, čo je zlé, zakázané, a pritom neposkytoval človeku potrebné milosti. Kde ho nebolo, svedomie človeka bolo slobodnejšie. Napríklad vnútorné hriechy žiadostivosti by sa nebrali tak vážne, keby Božie prikázanie výslovne nehovorilo: „Nepožiadaš!“
8. Pavol opisuje dramatický vnútorný rozpor, ktorý človek skusuje sám v sebe.
9. „Ja“ je podľa všetkého štylistickou figúrou a znamená: my ľudia.
13. Zákon bol daný Bohom pre dobro človeka, a preto je dobrý a svätý. Sám teda priamo nepôsobí duchovnú smrť. Ale robí to v človeku zdedená náklonnosť na hriech. Tá zneužíva dobré prikázanie a privádza na človeka duchovnú smrť. Boh to dopustil, aby ľudia tým túžobnejšie očakávali Vykupiteľa.
14. Zákon je duchovný pre svoj pôvod, ako aj preto, že chce človeku mravné dobro. „Ja som telesný“, t. j. človek, ktorého ešte nepretvorila Kristova milosť.
15 n. Človek je následkom dedičného hriechu tragicky rozorvaný, dá sa zvábiť zlej žiadostivosti (= zákon hriechu), ktorá je v nás zakorenená, hoci na druhej strane súhlasí s Božím zákonom a má v ňom zaľúbenie. Je to pravda, ktorú aj pohanský básnik dobre vycítil, keď povedal: „Vidím, čo je dobré, aj to schvaľujem, ale robím predsa to, čo je horšie…“ (Ovídius). To, pravda, neznamená, že by sme neboli zodpovední za svoje hriechy. Apoštol tu chce len ukázať, v akom úbohom stave je hriešnik. Ako Pavol hovorí ďalej, kresťan posilňovaný Božou milosťou môže ovládať a premáhať zlú žiadostivosť.
24 – 25. Z tohto biedneho stavu vyráža výkrik skoro zúfalý. A potom ako blesk vnáša svetlo do tragédie ľudskej bytosti slovo o Bohu, ktorý skrze Ježiša Krista vykupuje človeka.
List Rimanom