List Rimanom

C. Situácia Izraela, 9, 1 – 11, 36

9 Apoštolov bôľ nad Izraelom. –  ¹ Hovorím pravdu v Kristovi, neklamem, aj moje svedomie mi v Duchu Svätom dosvedčuje, ² že mám v srdci veľký žiaľ a neprestajnú bolesť.  ³ Radšej by som bol ja zavrhnutý od Krista namiesto svojich bratov, mojich príbuzných podľa tela.  ⁴ Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. ⁵ Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus; on je nad všetkým Boh, zvelebený naveky. Amen.

Izrael podľa tela a Izrael podľa ducha. – ⁶ Ale niežeby bolo zlyhalo Božie slovo. Veď nie všetci, čo sú z Izraela, sú Izrael.  ⁷ A nie sú všetci Abrahámovými deťmi len preto, že sú jeho potomkovia. Ale: „Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo.“  ⁸ To znamená, že nie telesné deti sú Božími deťmi, ale deti prisľúbenia sa považujú za potomstvo.  ⁹ Lebo slovo prisľúbenia znie takto: „O takomto čase prídem a Sára bude mať syna.“ ¹⁰ A nielen to, ale aj Rebeka počala z jedného, z nášho otca Izáka. ¹¹ A hoci sa ešte ani nenarodili, ani neurobili nič dobré ani zlé – aby ostalo v platnosti Božie rozhodnutie, čo sa týka vyvolenia,  ¹² nie zo skutkov, ale z vôle toho, ktorý povoláva –, bolo jej povedané: „Starší bude slúžiť mladšiemu,“ ¹³ ako je napísané: „Jakuba som miloval, Ezaua som nenávidel.“

Sloboda Božej vôle. –  ¹⁴ Čo teda povieme? Je vari Boh nespravodlivý? Vonkoncom nie!  ¹⁵ Veď Mojžišovi hovorí: „Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem, a zľutujem sa, nad kým sa zľutujem.“  ¹⁶ Nezávisí to teda od toho, kto chce, ani od toho, kto beží, ale od Boha, ktorý sa zmilúva.  ¹⁷ Lebo Písmo hovorí faraónovi: „Vzbudil som ťa na to, aby som na tebe ukázal svoju moc a aby sa moje meno hlásalo po celej zemi.“  ¹⁸ Teda zmilúva sa, nad kým chce, a zatvrdzuje, koho chce.

Spása pohanov a poblúdenie Židov. –  ¹⁹ Povieš mi azda: „Prečo potom ešte karhá? Kto sa môže vzoprieť jeho vôli?!“ ²⁰ Ale kto si ty, človeče, že odvrávaš Bohu?! Vari povie výtvor tomu, kto ho vytvoril: „Prečo si ma takto urobil“? ²¹ Alebo nemá hrnčiar moc nad hlinou, aby z tej istej hmoty urobil jednu nádobu na vznešené účely a druhú na všedné?  ²²  A čo ak Boh chcel ukázať svoj hnev a prejaviť svoju moc, a preto s veľkou trpezlivosťou znášal nádoby hnevu, pripravené na záhubu,  ²³ a ukázať bohatstvo svojej slávy na nádobách milosrdenstva, ktoré pripravil na slávu, ²⁴ na nás, ktorých povolal nielen zo Židov, ale aj z pohanov?!  ²⁵  Ako aj u Ozeáša hovorí:

„Nazvem Nie môj ľud Mojím ľudom

a Nemilovanú Milovanou.  ²⁶ A na mieste, kde sa im hovorilo:

,Vy nie ste môj ľud,‘

tam sa budú volať Synmi živého Boha.“

 ²⁷ A Izaiáš volá nad Izraelom: „Keby bolo synov Izraela toľko ako piesku v mori, len zvyšok sa zachráni, ²⁸ lebo Pán splní svoje slovo dokonale a rýchlo na zemi.“

²⁹ A ako predpovedal Izaiáš:

„Keby nám Pán Zástupov nebol ponechal potomstvo,

boli by sme ako Sodoma,

Gomore by sme boli podobní.“

³⁰ Čo teda povieme? Že pohania, ktorí sa neusilovali o spravodlivosť, dosiahli spravodlivosť, a to spravodlivosť, ktorá je z viery. ³¹ Izrael sa však usiloval o zákon spravodlivosti, a k zákonu nedospel.  ³² Prečo? Preto, že nevychádzal z viery, ale zo skutkov. Narazili na kameň úrazu,  ³³ ako je napísané:

„Hľa, kladiem na Sione kameň úrazu a skalu pohoršenia;

kto v neho verí, nebude zahanbený.“