Kniha proroka Izaiáša

57 ¹ Keď hynie spravodlivý,

nik si to neberie k srdcu.

(keď) zbožní ľudia umierajú,

nik nechápe, 

že spravodlivý unikol nešťastiu.

² Odchádza na pokoj:

na svojich lôžkach spočinú tí,

čo šli svojou priamou cestou.

Modlársky národ

 ³ „Vy však pristúpte sem,

synovia čarodejnice,

plemeno cudzoložníka a smilnice!

⁴ Na kom ste sa zabávali?

Proti komu ste otvárali ústa,

vyplazovali jazyk?

Azda vy nie ste deťmi hriechu,

semenom klamstva?

 ⁵ Vy, čo sa rozohňujete pre terebinty

pod každým zeleným stromom

a zabíjate dietky pri potôčkoch,

pod výbežkami skalísk.

 ⁶ Hladké kamienky z potoka sú ti podielom,

ony sú tvojou čiastkou.

Aj im si vylievala nápoje,

prinášala dary.

(Či s tým mám byť spokojný?)

⁷ Na vysokom, vypínavom vrchu

rozložila si si lôžko;

aj tam si vystúpila

obetovať žertvu.

 ⁸ A za dverami, za verajami

postavila si si pomník;

lebo iným okrem mňa sa odkrývaš,

vystupuješ, rozširuješ si lôžko,

spolčuješ sa s nimi,

máš rada ich lôžko.

Dbáš na ich pokyny (?).

9 S olejom chodíš za Molochom,

množíš svoje voňavky

a posielaš svojich poslov ďaleko,

až k podsvetiu sa znižuješ.

¹⁰ Mnohými cestami sa ustávaš

a nepovieš: »Je to zúfalé.«

Našla si život pre svoju ruku (?),

preto neochabuješ.

¹¹ Kohože sa bojíš

a strachuješ, že klameš?

Na mňa si nespomenieš,

ani k srdcu si neberieš.

Pravda, ja som mlčal a skrýval sa,

nuž nebojíš sa ma.

¹² Ja rozhlásim tvoju spravodlivosť

a tvoje skutky, tie ti však nepomôžu.

 ¹³ Až budeš volať, nech ťa tvoje hŕby vytrhnú!

Lež to všetko vietor uchytí, vánok odnesie.

Kto však vo mňa dúfa, zdedí zem,

vládnuť bude mojou svätou horou.“

Boh sa zmiluje

¹⁴ Hovorím:

„Chystajte, chystajte, pripravujte cestu,

odstráňte prekážky z chodníka môjho ľudu!“

¹⁵ Bo takto hovorí Najvyšší, Velebný,

čo tróni večne a Svätý je jeho meno:

„Na vysokom a svätom mieste prebývam

a so skrúšeným a pokorným v duchu,

aby som oživil ducha pokorných,

aby som oživil srdce skrúšených.

¹⁶ Lebo sa nebudem večne pravotiť,

ani sa nebudem ustavične hnevať,

veď by predo mnou omdlel duch

a duše, ktoré som ja stvoril.

¹⁷ Pre hriech lakomstva som sa hneval

a bil som. Zakryl som si tvár (a hneval som sa);

on však šiel, odvrátený cestou svojho srdca.

¹⁸ Jeho cesty som videl, uzdravím ho,

budem ho viesť a dám mu útechu

 ¹⁹ a jeho trúchliacim dám ovocie perí.

Pokoj, pokoj ďalekému i blízkemu

– hovorí Pán –, ja ho uzdravím.

²⁰ Bezbožní sú však ako rozbúrené more,

ktoré sa nevládze upokojiť

a jeho vody vrhajú bahno a blato.

 ²¹ Niet pokoja pre bezbožných – hovorí môj Boh.“