I. Múdrosť, prameň šťastia, kap. 1 – 5
Múdrosť dosiahne, kto vyhýba hriechu, 1, 1 – 15
Múdrosť neznesie hriech
1 1 Milujte spravodlivosť, panovníci zeme!
Premýšľajte o Pánovi s dobromyseľnosťou,
hľadajte ho v úprimnosti srdca!
2 Lebo on sa dáva nájsť tým, čo ho nepokúšajú,
a tým zjavuje sa, ktorí voči nemu nie sú nedôverčiví.
3 Lebo prevrátené rozmýšľanie oddeľuje od Boha
a pokúšaná Moc odvrhuje pochabých.
4 Do zlovoľnej duše múdrosť totiž nevkročí,
ani v tele, podrobenom hriechu, bývať nebude.
5 Lebo pred pretvárkou uteká svätý duch výchovy,
vzďaľuje sa od pochabých myšlienok,
zaháňa ho približujúca sa neprávosť.
Rúhač neunikne trestu
6 Veď múdrosť je ľudomilný duch,
rúhača však nenechá pre jeho pery bez trestu,
pretože je svedkom jeho myšlienok,
naozajstným pozorovateľom jeho srdca
a je poslucháčom jeho jazyka.
7 Veď Pánov duch naplňuje zemekruh,
ten, čo obopína všetko, pozná (každý) hlas.
8 Preto neostane skrytý ten, kto vraví neprávosť,
neminie ho trestajúca spravodlivosť.
9 Zistia sa myšlienky bezbožníka
a zvesť o jeho rečiach dostáva sa k Pánovi,
aby boli potrestané jeho priestupky.
10 Lebo ucho Žiarlivosti všetko počuje,
neujde mu ani šepotavé mrmlanie.
11 Chráňteže sa neužitočného reptania,
uchráňte si jazyk od ohovárok,
lebo ani tajná reč neuniká trestu:
ústa, ktoré klamú, zabíjajú dušu.
Boh chce, aby človek žil
12 Nehorlite za smrť na bludisku svojho života,
nepriťahujte si skazu činmi svojich rúk,
13 pretože Boh nestvoril smrť,
neteší sa zo záhuby žijúcich.
14 Veď on stvoril všetko pre bytie:
tvory sveta sú tu pre spásu
a nieto v nich nijakého jedu záhuby,
podsvetie tiež nepanuje na zemi.
15 Lebo spravodlivosť neokúsi smrť.
Zločinci zasluhujú smrť, 1, 16 – 2, 24
Reči nevercov
16 Lenže hriešnici ju privolávajú rukami i rečami;
mysliac, že je priateľ, rozplývajú sa,
ba zmluvu s ňou uzatvárajú:
zasluhujú si stať sa jej korisťou.
1. Nehovorí sa, kto oslovuje panovníkov zeme. Od 7, 1 je však zrejmé, že sa slová tejto knihy dávajú do úst kráľovi Šalamúnovi (pozri úvod), hoci čitatelia vedeli, že ju nenapísal Šalamún. Šalamún oslovuje ostatných vládcov zeme, ale z nasledujúcich veršov vysvitá, že vlastne oslovuje všetkých Izraelitov. Tým, že kráľ oslovuje kráľov, by mala kniha získať väčšiu váhu. – „Milujte spravodlivosť“ – ten istý grécky výraz sa nachádza v Ž 45, 8 a v 1 Krn 29, 17. Pod „spravodlivosťou“ treba rozumieť plný súhlas myslenia a konania s Božou vôľou tak, ako je vyjadrená v prikázaniach zákona a svedomia.
4. Rozumej: „telo“, ktoré je nástrojom hriechu. V tomto zmysle aj apoštol hovorí o hriešnom tele (Rim 6, 6. 12). Z tohto verša nemožno usudzovať, že by pôvodca knihy pokladal telo (hmotu) za prameň a pôvod zla.
5. Duch výchovy človeka vychováva a vedie k čnosti. Je to Božia múdrosť, ktorá nevkročí do hriešneho a nerozumného človeka (v. 4).
6. „Myšlienok“, doslovne „obličiek“. Podľa názoru starovekých Izraelitov sú obličky strediskom citov, srdce sídlom myšlienok. Boh vie, čo človek cíti, myslí, hovorí.
7. V tomto verši nie je nič panteistické. Len sa zdôrazňuje všadeprítomnosť Pánovho ducha, ako sa aj inde hovorí o Pánovej všadeprítomnosti (Jer 23, 24; Ž 139, 7; 1 Kr 8 27). – Pánov duch je sám Pán. Starý zákon ešte nevedel o tretej božskej osobe. Podobné výroky však jednako pripravujú ľudí na toto tajomstvo.
10. Ucho Žiarlivosti je Božie ucho. Boh sa vo Svätom písme často predstavuje ako žiarlivý, ktorý svoju slávu neprepustí falošným bohom.
12. Porov. 5, 6; Jak 5, 20.
14. Výklad verša je ťažký. Znamená asi: Boh stvoril všetko na bytie. Nerozumné tvorstvo na bytie dočasné a určil mu za cieľ byť napomoci človeku. Preto sa hovorí, že tvorstvo je tu pre spásu človeka. Človeka stvoril k večnému životu, ak si sám nezapríčiní večnú smrť. Že je reč o večnej smrti človeka, vidno z toho, že časný život aj u spravodlivých sa končí smrťou (porov. v. 15). Ani peklo (diabol) nemá moc priviesť človeka do zatratenia, ak človek ostane spravodlivý. – „Jed záhuby“ je doslovne „liek k záhube“.
15. „Spravodlivosť“ označuje v Biblii veľmi často čnostný život vôbec.
16. „Rukami“ rozumej: „hriešnymi činmi“. „Rozplývajú sa“ túžbou po smrti, po večnej skaze. Ironicky sa hovorí, že hriešnik žije, akoby sa nevedel dočkať zatratenia.
