2 1 Hovoria si, uvažujúc nesprávne:
„Krátky je a trudný život náš,
nieto lieku pre človeka na konci,
o nejakom záchrancovi z podsvetia tiež nikdy slýchať nebolo.
2 Veď len náhodou sme povstali
a neskôr budeme, akoby sme nikdy neboli bývali.
Veď dych v našom nose je len dym,
myšlienka je iskrou pri tlkote nášho srdca;
3 keď tá zhasne, telo bude popolom
a duch rozplynie sa ako riedky vzduch.
4 Časom sa i naše meno zabudne
a naše diela si nepripomenie nik,
náš život sa stratí ako stopa oblaku,
tak sa rozplynie ako hmla,
ktorú lúče slnka porozháňajú,
a stlačí ju jeho teplota.
5 Veď náš život iba prelet tône je.
Nieto návratu, keď nadíde náš skon;
spečatený je a nik sa nevráti.
Pôžitkárstvo hriešnikov
6 Hor’sa teda!
Požívajme dobrá skutočné!
Užime si sveta rýchle, ako za mladi!
7 Zasýťme sa drahocenným vínom a myrhou rovnako,
nech nám neunikne ani jeden jarný kvet!
8 Ovenčme sa pukmi ruží prv, než odkvitnú!
9 Nikto z nás nech nie je bez účasti našej samopašnosti!
Zanecháme všade známky rozkoše.
Veď to je náš údel a to je náš lós!
Nenávisť zlosynov
10 Znásilnime spravodlivca biedneho,
nešetrime vdovu,
neostýchajme sa šedín starca vysokého veku!
11 Sila nech je mierou našej spravodlivosti,
lebo slabé preukazuje sa neužitočným.
12 Striehnime na spravodlivého, lebo je nám na ťarchu,
protiví sa našim výčinom,
vyčíta nám prestúpenia zákona,
vytýka nám chyby proti výchove.
13 Honosí sa, že má znalosť o Bohu,
nazýva sa synom Pánovým.
14 Žalobou je proti nášmu zmýšľaniu,
už aj pohľad naňho je nám na ťarchu.
15 Veď je život jeho nepodobný ostatným,
odlišné sú jeho chodníky.
16 Pokladá nás za spotvorených,
bočí od ciest našich ako od nečistoty,
blahoslaví koniec spravodlivých,
chválieva sa, že Boh je mu otcom.
17 Pozrimeže, či sú jeho reči pravdivé,
viďme, ako sa mu povodí.
18 Ak je totiž spravodlivý vskutku Božím synom, zastane sa ho
a vytrhne ho z rúk odporcov.
19 Skúšajme ho potupou a mukami,
aby sme poznali jeho pokojnosť
a vyskúšali jeho pevnotu.
20 Odsúďme ho na smrť najpotupnejšiu,
veď vraví, že sa mu dostane záchrany!“
Úvaha
21 Takto uvažujú, lenže blúdia,
lebo ich zaslepila ich neprávosť.
22 Nepoznajú Božie tajomstvá;
nemajú nádej na odplatu za spravodlivosť,
ani cenu čistých duší neuznávajú.
23 Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť,
urobil ho obrazom svojej podoby;
24 závisťou diabla však prišla na svet smrť:
skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou.
1. Neveriaci sa nazdávajú, že smrť je úplný zánik človeka. Z druhého sveta nik nemôže človeka priviesť späť k životu. Neveria v posmrtný život ani vzkriesenie.
2 – 5. Neverci neveria v Boha Stvoriteľa. Podľa nich všetko vzniklo náhodou, aj ľudský život. Preto niet čo dúfať v nejaký večný život, smrťou sa všetko končí a po človeku pomaly neostane ani stopy. Pominuteľnosť zjavov, ktorým sa prirovnáva ľudský život, je príslovečná. Dych, ktorý vychádza nosom, je znakom telesného života (Gn 2, 7; Jób 27, 3; Iz 2, 22; Dan 10, 17). Známkou duchovného života sú slová srdca, myšlienky. Ale neverec aj tieto pokladá len za čosi hmotné, za nejakú iskru, vytvorenú tlkotom srdca. Pozri aj pozn. k 1, 6.
6 – 9. Stať vyjadruje životnú zásadu neveriacich v posmrtný život: „Jedzme a pime, lebo zajtra umrieme“ (Iz 22, 13; 1 Kor 15, 32), hoci podobné hýrenia neboli ani Izraelitom dávnejších čias neznáme (Iz 28, 1 n.; 5, 22). – Myrhou si ochucovali víno. Ale možno tu myslieť aj na voňavé masti, ktorými sa, najmä k hostinám, natierali aj Izraeliti, ale aj Gréci a Rimania (porov. Jdt 16, 7 – 8; Est 2, 12; Mt 26, 7; Lk 7, 46).
16. „Pokladá nás za spotvorených,“ rozumej: „Pokladá nás za ľudí, ktorí zradili svoje náboženstvo a svoj národ.“ Hriešnikmi sú egyptskí Izraeliti, ktorí zapreli svoj rod i Boha, dali sa do služieb pohanov a vydávali pohanským súdom svojich pobožných bratov (pozri v. 18 n.).
18 – 20. Hriešnici nepoznajú tajomné Božie cesty (pozri v. 22), vidia, že Boh nepomáha nábožným, čo ich utvrdzuje v hriechu. Je veľmi pozoruhodná zhoda medzi výrazmi tejto state a výrazmi niektorých starozákonných mesiášskych proroctiev. Porov. napr. verš 18 so Ž 22, 9; verš 19 s Iz 50, 6; 53, 7. Okrem toho sa slová tejto state často ozývajú aj v evanjeliách. Porov. reči Ježišových nepriateľov pod krížom, 18. Mt 27, 43 s veršom 18; verše 13 a 16 s Jn 5, 18 a 19, 17; v. 13 s Jn 7, 16 a 15, 15, tiež s Mt 11, 27. Preto sú mnohí cirkevní otcovia a aj novší katolícki exegéti toho názoru, že stať Múd 2, 10 – 20 je mesiášske proroctvo. Iní katolícki učenci zasa zastávajú názor, že táto stať je síce mesiášskym proroctvom, ale len v zmysle predobraznom (typologickom). Spravodliví, ktorých utrpenie sa tu opisuje, sú predobrazom trpiaceho Mesiáša, ktorý je Spravodlivým v plnom slova zmysle.
23 n. Boh stvoril človeka aj pre telesnú neporušiteľnosť, v raji ho obdaril nesmrteľnosťou tela, ktorú však človek stratil, pretože podľahol pokušeniu závistlivého diabla. Had, o ktorom je v Gn 3 reč, je teda diabol. Ale zo súvisu vidieť, že tu myslí Sväté písmo skôr na nesmrteľnosť duše, veď spravodliví čakajú posmrtnú odmenu (verše 16 a 22). Preto aj smrť, o ktorej je tu reč, je smrť večná, posmrtný trest, ktorý čaká na hriešnikov. Títo budú mať hroznú príležitosť z vlastnej skúsenosti poznať diabla.
