Mojžišova pieseň

I.

32  ¹  „Nebesá, čujte, rozprávať budem,

zem nech načúva slovám mojich úst!

² Nech spŕcha ako dážď moje učenie,

nech kvapká sťa rosa moja výrečnosť;

ako dážď na zeleň, sťa kvapky na trávnik.

³ Lebo budem hlásať Pánovo meno:

pripravte oslavu nášmu Pánovi!

⁴ Skalou je: dokonalé je jeho dielo,

lebo všetky jeho cesty sú spravodlivé.

Boh je verný a bez neprávosti,

spravodlivý je a priamy.

⁵ Zle sa k nemu zachovali synovia nezdarní,

pokolenie zlé a zaťaté.

⁶ Takto sa odplácate Pánovi,

ľud zadubený a hlúpy?!

A nie je on tvoj otec, ktorý ťa stvoril,

nie on ťa stvárnil a pevne postavil?

^II.

 ⁷ Spomni si na dni zašlé dávno,

uvážte roky všetkých pokolení!

Spýtaj sa svojho otca a on ti vyjaví,

starcov svojich a rozpovedia ti:

⁸ kedy určoval Najvyšší kraje národom,

kedy podelil Adamových synov,

vymedzil národom hranice

dľa počtu synov Izraelových.

⁹ Pánovým podielom je totiž jeho ľud,

Jakub je údelom jeho dedičstva.

 ¹⁰ Našiel ho na pustej zemi,

na mieste divokom, v revúcej pustine.

Ujal sa ho a dával naň pozor,

striehol ho ako zrenicu oka.

¹¹ Jak orol zobúdza svoje hniezdo,

krúži nad svojimi mláďatami,

tak rozpäl svoje krídla,

chytil ho, niesol ho na svojich perutiach.

¹² Pán sám ho viedol,

nijaký cudzí boh nebol mu na pomoc.

 ¹³ Doviedol ho na výšiny zeme,

sýtil ho poľnými plodmi,

sať mu dal med zo skaly

a olej z tvrdého kremeňa;

 ¹⁴ maslo kravské i mlieko od oviec

s tukom jahňacím a baraním.

Býky a capy z Bášanu

s mastným jadrom pšenice,

a krv viniča si pil, vína prevzácne.

III.

 ¹⁵ Jakub jedol a nasýtil sa,

stučnel miláčik a spriečil sa,

stučnel, vykŕmil, vypásol sa;

zanechal Boha, svojho Tvorcu,

pohrdol Skalou svojej spásy.

¹⁶ Dráždievali ho cudzími bohmi,

rozhorčovali ho ohavnosťami.

 ¹⁷ Obetovali besom, čo nie sú bohmi,

bohom, o ktorých nemali tušenia.

Novým, čo prišli nedávno,

ktorých si nectili vaši otcovia.

¹⁸ Skalu si zanedbal, ktorá ťa zrodila,

a zabudol si na Boha, svojho Tvorcu.

IV.

¹⁹ Pán to videl a pohrdol nimi,

rozhnevaný svojimi synmi a dcérami.

²⁰ A povedal: »Svoju tvár ukryjem pred nimi,

uvidím, ako skončia,

veď sú zvrhlým pokolením,

synovia, v ktorých viery niet.

²¹ Oni mňa dráždili tým, ktorý nie je boh,

rozhorčovali ma svojimi klamnými modlami.

Ja ich podráždim tým, ktorý nie je ľud

 – pochabým národom ich rozhorčím.

 ²² Bo oheň zažal sa od môjho hnevu

a páľou prenikne až na dno podsvetia

a zhltne zem i jej plody

a do tla vypáli základy hôr;

 ²³ a nakopím im nešťastí na nešťastia

a vypustím na nich všetky svoje šípy.

²⁴ Umoria sa hladom a spália horúčkou

a nákazou odpornou.

Aj zuby zverov poštvem na nich

a plazy s jedom sa vlečúce po zemi.

 ²⁵ Vonku ich bude ničiť meč

a hrôza v komorách:

mladíka tak ako pannu,

kojenca so starcom.

V.

 ²⁶ Vyriekol by som: Vnivoč ich privediem,

vyhladím pamiatku na nich u ľudu –

²⁷ keby som sa pýchy nepriateľa nebál,

aby to ich protivníci nechápali zle,

aby azda nevraveli: ,Naša ruka sa vyvýšila,

nič z toho neurobil Pán!‘

 ²⁸ Lebo ten ľud je bezradný

a vnímavosti v nich niet.

²⁹ Keby múdri boli, chápali by to,

spoznali by, aký ich čaká koniec:

³⁰ Akože, jeden bude prenasledovať tisíce

a dvaja zaženú desaťtisíc?

Či nie zato, že ich vlastný Boh predal

a Pán ich vydal?!«

³¹ Veď ich boh nie je naroveň nášmu Bohu,

aj naši nepriatelia sami sú svedkami!

 ³² Naisto, z révy Sodomčanov je ich réva

a z rolí gomorských;

ich hrozno je hrozno otravné,

strapce má zhorknuté.

³³ Dračí jed je ich víno

a hadia žlč ukrutná.

³⁴ »Vari sa to u mňa neopatruje,

zapečatené v mojich pokladniciach?

³⁵ Moja bude pomsta a odveta

v deň, keď sa im podlomia nohy.

Veď ich deň záhubný sa približuje

a ich krutý osud je nablízku.«

VI.

 ³⁶ Lebo Pán uchránil právo svojho ľudu

a milosrdný bude k svojim sluhom.

Keď uzrie ochabovať ruku

a hynúť otrokov i slobodných,

³⁷ povie: »Kdeže sú ich bohovia,

skala, ku ktorej sa utiekali?

³⁸ Tí, čo z ich obetí jedávali tuk,

obetné víno píjavali od nich?

Nože, nech vstanú a nech vám pomôžu,

nech sú vám záštitou!

³⁹ Pozrite: Ja som sám jediný

a niet Boha okrem mňa;

ja zabíjam, aj život navraciam,

zraňujem, aj uzdravujem;

a niet toho, kto by z mojej ruky vykĺzol!

VII.

 ⁴⁰ Veru, pozdvihujem k nebu svoju ruku

a poviem: Žiť budem naveky,

⁴¹ keď naostrím si blýskavý svoj meč

a priberie sa moja ruka k súdu,

vrátim pomstu svojim protivníkom

a poodplácam tým, čo ma nenávidia.

⁴² Napojím krvou svoje šípy

a môj meč hltať bude mäso –

z krvi pobitých a zajatých,

z hlavy nepriateľských vodcov!«

 ⁴³ Plesajte, národy, nad jeho ľudom,

lebo sa vypomstí za krv svojich sluhov,

pomstou odplatí svojim protivníkom

a očistí svoju zem i svoj ľud!“

Posledné Mojžišove napomenutia. – ⁴⁴ Mojžiš prišiel a hlasno predniesol všetky slová tejto piesne ľudu – on a Nunov syn Jozue. ⁴⁵ A keď Mojžiš dokončil všetky tieto slová, ktoré prednášal Izraelovi, ⁴⁶ povedal im: „Uložte si všetky tieto slová, ktoré vám dnes ohlasujem, do srdca a prikazujte ich zachovávať svojim synom, konať a plniť všetko, čo je predpísané v tomto zákone. ⁴⁷ Lebo sa vám neukladajú nadarmo, ale aby ste skrze ne žili. Keď ich splníte, budete dlho nažive v krajine, do ktorej sa uberáte, aby ste ju vlastnili, keď prejdete cez Jordán.“

Boh oznamuje Mojžišovi smrť. –  ⁴⁸ A v ten istý deň hovoril Pán Mojžišovi: ⁴⁹ „Vystúp tam na pohorie Abarim, na vrch Nebo, ktorý je v kraji Moab oproti Jerichu, pozri si krajinu Kanaán, ktorú chcem dať Izraelu do vlastníctva, a tam na vrchu zomri! ⁵⁰ Keď naň vystúpiš, pripojíš sa k svojmu ľudu tak, ako umrel tvoj brat Áron na vrchu Hor a pripojil sa k svojmu ľudu, ⁵¹ lebo ste sa previnili proti mne uprostred Izraela pri vode Meríba-Kádeš na púšti Sin; pretože ste ma neohlasovali ako Svätého uprostred Izraela. ⁵² Preto len zblízka uvidíš krajinu, ale do krajiny, ktorú dám synom Izraela, nevkročíš.“