Kniha Jób
10. Štvrtá Jóbova odpoveď, 16, 1 – 17, 16
16 1 Jób odpovedal:
Potecha – na ťarchu
2 „Nuž vecí takých počul som už premnoho.
Ste tešiteľmi všetci na ťarchu.
3 Bude už koniec týmto slovám do vetra?
Veď čo ťa núti odpovedať mi?
4 Ja by som mohol tiež ako vy hovoriť,
keby ste vy boli miesto mňa,
snovať také reči proti vám
a krútiť hlavou nad vami.
5 No obodroval by som vás svojimi ústami
a chvenie svojich perí by som nezadržoval.
Priatelia sú nechápaví
6 Ak vravieť začnem, môj bôľ sa nezmierňuje,
ak prestanem, neodchádza odo mňa.
7 No teraz ma už naskrze vysilil
8 a jeho tlupa sa ma zmocňuje.
Dal sa za svedka, by sa vrhol na mňa,
môj žalobca tak svedčí proti mne.
9 Má hnev na korisť, a tak ma schvatol
a zubmi na mňa zaškrípal
i ostro zazrel na mňa škodca môj.
10 Už svoje ústa roztvárajú na mňa
a na posmech ma bijú po tvári,
zhŕkli sa všetci proti mne.
11 Boh ma dal zlostníkovi napospas
a vydal ma do rúk bezbožníkov.
Navštívenia Božie
12 V pokoji žil som, náhle si ma vydesil,
za krk zdrapil a celkom skrušil ma,
sebe za cieľ si ma postavil.
13 Už jeho strely poletujú kolo mňa,
mne kruto roztína obličky
a moju žlč na zem vylieva.
14 Mne dáva vskutku úder jeden za druhým,
sťa bojovník on na mňa rúti sa.
15 Tak, žinenku už ušil som si na kožu
a svoj roh som do prachu pohrúžil.
16 To sčervenala mi tvár od plaču,
a tma mi leží kolo mihalníc,
17 hoc násilie na mojich rukách nie je
a moje modlitby sú bez škvrny.
18 Ach, zem, krv moju pozakrývať nechci!
Nech pre môj plač niet miesta skrytého!
Boh ukáže nevinu
19 Už svojho svedka iba na nebi mám
a ručiteľ môj na výsostiach je.
20 Druhovia sa mi tu posmievajú,
ale moje oko hľadí v slzách k Bohu,
21 by dal mužovi aj voči Bohu právo,
jak ho človek má voči blížnemu.
22 Lebo uplynie pár krátkych rokov
a pôjdem cestou, z ktorej niet návratu.