Kniha Jób
Časť druhá
Reči Elihuove, 32, 1 – 37, 24
1. Začína hovoriť Elihu, 32, 1 – 5
32 1 Tí traja muži prestali odpovedať Jóbovi, lebo bol spravodlivý v ich očiach. 2 Tu však vzkypel hnevom Barachelov syn Elihu, Búzčan z rodu Ram. Vzkypel proti Jóbovi hnevom, že sa prehlásil za nevinného pred Bohom. 3 Aj proti jeho trom priateľom vzkypel hnevom, lebo nenašli, čo by odpovedali, a tak nedali za pravdu Pánovi.
4 Elihu totiž čakal, kým sa rozprávali s Jóbom, lebo boli vo svojich dňoch starší od neho. 5 Keď však Elihu zbadal, že tí traja muži nemajú čo odpovedať, vzkypel hnevom.
2. Prvá Elihuova reč, 32, 6 – 33, 33
6 A Búzčan, Barachelov syn Elihu, vravel:
Prečo sa i on ozýva
„Ja vekom som mladý, vy ste starší zaiste,
preto som sa bál ver’, hanbil som sa tiež,
by som vám oznámil svoje vedomosti.
7 Myslel som si takto: (Počet) dní nech hovorí,
nech to mnohé roky múdrosti hlásajú.
8 Veď to v človekovi Pánov dych je zaiste,
dych Všemohúceho, ktorý dáva rozvahu.
9 Nie sú však vždy veľkí, ktorí múdri bývajú,
nie vždy, čo je správne, starci pochopia.
10 Preto som povedal: Nože, vypočujte ma,
vedomosti svoje aj ja oznámim!
11 Hľa, na vaše reči som ja čakal doteraz,
napínal som uši na vaše názory.
Zatiaľ, čo ste (takto) slová vhodné hľadali,
12 ja obracal na vás svoju pozornosť.
Lenže Jóba nikto už viac nepresvedčuje,
nikto z vás mu správne neodpovedá.
13 Nevravte si teda: »My našli sme už múdrosť,
Pán sám poučil nás, človek veru nie.«
14 On vo svojich rečiach na mňa neobracal sa,
preto vašou rečou neodpoviem mu.
15 Oni zháčili sa, odpovedať nemohli,
ba aj reč im (vhodná) celkom prestala.
16 Ja som preto čakal, keď však nerozprávajú,
keď sa zarazili, nechcú odvetiť,
17 chcem dať aj ja za seba už odpoveď,
vedomosti svoje taktiež oznámim,
18 pretože som celkom preplnený slovami,
duch môjho vnútra tlačí ma takisto.
19 Veď je moje vnútro jak víno bez prieduchu,
ako keď mechy nové poroztrháva.
20 Aby som si uľavil, prehovorím teda,
otvorím si pery, dám hneď odpoveď.
21 Na nikoho ohľad brať ja veru nebudem,
ani pocty vzdávať nechcem nikomu,
22 lebo ozaj neviem pocty vzdávať niekomu;
na chvíľku ma strpí ten, čo stvoril ma.