Kniha Jób

Kniha Jób

3. Prvá Elifazova reč, 4, 1 – 5, 27

4  1 Tu prehovoril Temančan Elifaz a vravel:

 

Predtým múdry – teraz zúfalý...

 

2 „Možno s tebou hovoriť? Veď skleslý si!

Kto však mohol by sa zdržať slova?

3 Mnohých si zaiste poučoval,

utužoval ochabnuté ruky,

4 posilňoval chvejúce sa nohy,

obodroval slovom nestálych.

5 Keď to prišlo na teba, mrzíš sa,

keď sa ťa to dotklo, si skľúčený.

6 Nádej v bázeň pred Bohom neskladáš už,

na život dobrý nespoliehaš sa?

 

Nevinný nemôže zahynúť

 

 7 Len si spomeň: Nevinný var’ zhynul?

A či dobrí vyhubení boli?

8 Sám som videl, tí, čo orú zlobu,

neprávosti sejú, tí ich aj žnú.

9 Zahubí ich závan hnevu Pánovho,

vietor jeho srdu ich znivočí.

10 Leva rev, vysk levice (umĺknu hneď),

zuby ich levíčat sa vylámu.

11 Lev hynie, keď nieto koristi,

mladé levíčatá sa rozpŕchnu.

 

Boh prichádza...

 

 12 Do sluchu mi slovo prišlo úchytkom,

moje uši zachytili čosi...

13 Raz dumal som v ľaku nočných preludov,

keď na ľudí tuhý spánok chodí.

14 Strach a triaška prišli na mňa vzápätí,

až mi rozochveli všetky kosti.

15 A potom mi vietor zavial kolo tváre,

na hlave mi vlasy dupkom vstávali.

16 Zastal... Podobu jeho nepoznal som,

pred zrakom mi stála dáka vidina,

tichulinko hlas jej šepkať čul som:

 17 »Kto spravodlivý je v očiach Pána,

kto pred svojím Tvorcom čistý je?«

 18 Veď on svojim sluhom nedôveruje

a na anjeloch chyby nachodí,

 19 tým skôr na tých, čo len v domoch z hliny sú,

iba v prachu majú postať svoju,

bývajú jak mole rozmliaždení.

20 Od svitania do mrku rozpadnú sa,

ani netušia ako – navždy hynú.

 21 Povrázky ich stanu im roztrhajú,

musia zomrieť, no nie v múdrosti.

 

 
1. Elifaz z Temanu bol asi najstarší z Jóbových priateľov, a preto jemu ako najprednejšiemu a najskúsenejšiemu patrilo prvé slovo, keď sa začína dialóg o príčinách Jóbovho utrpenia.
7. Jób nemá príčiny, aby prepadal zúfalstvu. Ak bola jeho zbožnosť vždy úprimná, tá ho teraz oprávňuje, aby dôveroval v Boha a očakával v plnej nádeji, že jeho utrpenie bude iba prechodné. Vlastná skúsenosť má presvedčiť Jóba o tom, že len hriešnici, a nie spravodliví ľudia hynú v nešťastí.
12 – 21. Elifaz pokladá svoj nočný sen za Božie zjavenie a odvoláva sa naň, aby potvrdil svoju mienku o neúprosnej Božej odvete za hriešne skutky ľudí. Domnelé Božie slovo, ktoré tu Elifaz uvádza, neobsahuje nijakú nesprávnu náuku. Avšak jeho uzávery a najmä dôsledky namierené proti Jóbovi už nie sú vo všetkom oprávnené.
17. Pred nekonečnou Božou svätosťou sa musí každý človek cítiť hriešnikom.
18. „Boží sluhovia“ sú anjeli. Bez Božej pomoci by sa nevedela udržať ani anjelská prirodzenosť, lebo aj ona je iba stvorená, a tak podlieha premene a pominuteľnosti. – „Svojim sluhom nedôveruje“ doslovne: „Nepriznáva to ani anjelom“, t. j. že by sami mohli byť trvale dokonalí.
19. Porov. Múd 9, 15; 2 Kor 5, 1; porov. Gn 2, 7.
21. „Nie v múdrosti“ doslovne: „pre nedostatok múdrosti“. V tom je zaiste nerozumnosť, že hriešnika nepoučia ani jeho vlastné utrpenia. Nič ho nevie nakloniť, aby svoj život polepšil. Rúti sa slepo do svojho nešťastia.
Kniha Jób