Kniha Jób
16. Siedma Jóbova odpoveď, 23, 1 – 24, 25
23 1 Jób odpovedal:
Nech Boh sám súdi
2 „Aj dnes je veru ešte spurný môj nárek
a vzlykot mi ruka zadŕža:
3 Bár by som vedel, kde by som ho našiel,
zašiel by som k jeho trónu až.
4 Tam pred ním samým začal by som súdiť sa
a naplnil by som si ústa dôkazmi.
5 By som zvedel slová, čo mi vtedy povie,
a dal si pozor, čo mi odvetí.
6 Či s plnou silou so mnou bude priečiť sa?
Nie! Nech len ráči ma on vypočuť.
7 On hneď by zbadal, že sa prieči s poctivým,
a navždy súdu zbavil by som sa.
Nevinnosť sa nedá dokázať
8 Ak napred idem, ver’ nikdy tam nie je,
dozadu ak, zas ho nebadám.
9 Ak hľadám vľavo, ani tak ho nezriem,
zvrtnem sa vpravo, tam ho nevidím.
10 On dobre pozná moje cesty, zastávky,
jak zlato vyjdem, keď ma preskúša.
11 Veď moja noha k jeho stope prilipla,
jeho cestu som strážil, nezblúdil.
12 Nevzdialil som sa od pier jeho príkazov,
úst jeho slová v hrudi skryl som si.
Nezaslúžené utrpenie
13 Lež rozhodol tak! Ktože mu v tom zabráni?!
Čo duša chce mu, to aj urobí.
14 Veď úmysel svoj uskutoční zaiste
a takých vecí v mysli veľa má.
15 Hľa, kvôli nemu prečo predesený som:
To uvážil som, hrôzu pred ním mám.
16 Veď môjmu srdcu iste Boh dal zoslabnúť
a Všemohúci ma tak predesil.
17 Nuž pre temravy musím teda zmĺknuť,
bo obličaj mi tône prikryli.