Kniha Jób

Kniha Jób

20. Pieseň o Múdrosti, 28, 1 – 28

 

Umné snahy ľudí

  1 Zaiste striebro má svoje náleziská
a zlato miesto, kde ho vyplavujú.

2 Železo zo zeme dobývajú taktiež

a tvrdý kameň obráti sa na meď.

3 Temnotám hranice oni vymerali

a dolujú už až po najďalšie medze

i kamenie ver’, kde temravy, tône.

 4 Chodby si prekopal cudzí národ také,

že na ne celkom zabúdajú nohy,

a chvejú, vznášajú sa ponad ľudí.

5 Pod zemou, na ktorej (zrno na) chlieb rástlo,

je všetko ako ohňom spustošené.

6 V končinách, v ktorých je zafírové skálie

a zlatý prášok v sebe skrytý majú,

7 sú zasa chodníky, že ich orol nezná

a nezbadá ich ani oko supa.

8 Nijaká divá zver po nich nekráčala,

neprešiel po nej ani lev (doposiaľ).

9 Aj na tvrdý kameň položili ruku

a od základov vrchy prevrátili.

10 Kanály povytesávali v skale

a všetko, čo cenné je, uzrelo ich oko.

11 Aj riečne pramene presliedili dobre

a skryté veci na svit vynosili.

 

Múdrosť nemožno dosť oceniť

 

12 Odkiaľ teda vyviera tá múdrosť

a kde je to umu nálezisko?

13 Jej cenu nepozná ani jeden človek

a v kraji živých nijak nájsť sa nedá.

14 Hĺbka vraví: »Vo mne nie je veru«

a more hovorí: »Ja ju tobôž nemám.«

15 Nedáva sa za ňu ani rýdze zlato,

ani neváži sa striebro za jej menu.

16 Jej neblíži sa cenou ni zlato ofírske,

ani ónyx vzácny, kameň zafírový.

 17 Zlato nie, sklo tiež nie, jej sa nevyrovná,

ju nevymeníš za zlatú nádobu.

18 Koraly, kryštály nehodno spomenúť,

bo múdrosť získať si je nad všetky perly.

19 Veď sa jej nerovná topás etiópsky

a zlato čistené nemôže ju zvážiť.

20 Odkiaľže vychádza teda táto múdrosť

a kde je to umu vlastné nálezisko?

 

Boh – prameň a darca múdrosti

 

21 Ukrytá je očiam všetkých živých tvorov,

utajená je aj nebeskému vtáctvu.

22 Zhubca aj so smrťou toto prehlasujú:

»My počuli sme vravieť o nej iba.«

 23 Boh jediný len cestu ku nej pozná

a iba on sám vie, kde jej bydlisko je,

24 lebo on rozhľad má k samým medziam zeme

a vidí všetko, čo len pod nebom je.

25 Vtedy, keď určoval vetru jeho váhu

a presnou mierou odmeriaval vody,

26 aby takto určil jeho zákon dažďu

a dráhu vlastnú hučaniu i hromu,

27 vtedy ju uvidel, presne vypočítal

a naskrze spoznal, celkom prenikol ju.

28 Človeku povedal:

»Hľa, bázeň pred Pánom, to je táto múdrosť,

rozumnosť je zasa vystríhať sa zlého.«“

 

 

1 n. Umiestnenie a originálny význam tejto vsuvky 28. kapitoly v dialógu Jóbových priateľov zostáva nejasný. Pripomína Knihu prísloví 8, 22 n., kde sa opisuje múdrosť ako „inšpirátorka“ prvotných Božích diel a „osnovateľka“ človeka. Táto kapitola ju oslavuje ako neprístupnú človeku. Kniha proroka Barucha preberá tú istú tému, ale hovorí o múdrosti, ktorá sa zjavila Izraelovi v Zákone. Ide teda o múdrosť, ktorá má transcendentálnu povahu. Do nej sa vteľuje tajomstvo Božích ciest, ona je časťou atribútu Božej múdrosti. Teraz je tento atribút personifikovaný, a hoci človek vyvíja veľké úsilie, aby ju dosiahol, jej tajomstvo, známe iba Bohu, ho presahuje.
4. Osnova je veľmi nejasná. Je porušená azda preto, že pisár pri odpisovaní nechápal, že sa tu opisuje, ako si človek preráža podzemné chodby do vnútra zeme, odkiaľ vynášal na svetlo cennú rudu. Mohlo by sa preložiť aj takto: Prerúbe údolia, akoby ich pílou (rezal) – po ktorých noha zabúda chodiť – pri čerpaní visia vzdialení od ľudí.
17. Sklo – používané v dávnej dobe na výrobu nádob alebo aj na výrobu ozdobných predmetov – pokladali za veľmi cennú a vzácnu hmotu.
23 – 27. Ľudská múdrosť je iba čiastočná a aj ona má svoj prameň jedine v Bohu.
27 n. Bohu jedinému patrí všetka múdrosť a iba on dáva poznať ľuďom pravú múdrosť. Pravá múdrosť pre nich pozostáva v bázni Božej, t. j. v pokornom a vernom zachovávaní mravného zákona, ktorého pôvodcom je Boh.
Kniha Jób