Kniha Jób
2. Jóbov prvý monológ, 3, 1 – 26
3 1 Potom Jób otvoril ústa a preklínal svoj deň. 2 Takto bedákal:
Preklína deň svojho narodenia
3 „Bár by zhynul deň, v ktorom som sa narodil,
aj noc, keď povedali: »Chlapca počala!«
4 Bár by sa ten deň zaraz v temravy obrátil
a Pán naň z nebies nepohliadol viac
a svetlo slnca mu už nesvitlo!
5 Bár by ho zmohli tône smrti, temnoty
a čierny oblak (bár) by ho prikvačil
i schvátili ho hrôzy zatmenia!
6 Bár by ten deň (navždy) pojali mrákavy,
by ku dňom rokov vôbec nepatril
a do počtu mesiacov neprišiel!
7 Bár by oná noc bola celkom neplodná,
by nezaznel v nej jasot radostný!
8 A bodaj by ju zaklínači prekliali,
hoc krokodíla schopní vydráždiť.
9 Bár by zhasli hviezdy za jej súmraku,
by na lúč svetla darmo čakala,
ba ani zora (čo) by jej nevzišla!
10 Veď neprimkla mi brány z lona matere
a spred očí mi biedy neskryla!
11 Čo v lone matky hneď som vtedy neumrel,
buď po pôrode zaraz nezhynul?!
12 Nač ma pritúlili kolená (otcove),
načo ma prsia (matkine) kojili?!
Radšej smrť ako taký život...
13 Mal by som pokoj, keby som bol hneď zadriemal,
a odpočinok, keby som bol usnul
14 tam spolu s kráľmi, s poradcami krajiny,
čo samoty si vopred stavali;
15 s kniežatmi, ktoré zlata mali dosť
a hroby svoje striebrom plnili.
16 Že ma nezahrabali jak nedochôdča,
jak nemluvniatko, ktoré nezazrelo svit!
17 Tam násilníci prestávajú zúriť
a oddychujú, čo nemajú síl;
18 aj zajatci tam život nájdu pokojný
a dozorcov hlas nepočujú viac.
19 Tam malí-veľkí sebe celkom rovní sú
a otrok pána pozbavený je.
20 Prečo len dal svetlo úbožiakovi
a život takým, čo sú zatrpklí?!
21 Oni smrť si žičia, a ona nechodí,
hoc jak skrytý poklad ju hľadajú;
22 jasavú by pocítili radosť
a plesali by, že už našli hrob.
Keď doľahne ruka Pánova...
23 Načo je život človeku,
ktorému je skrytá jeho cesta
a Pán ho koldokola ohradil?
24 Ja vzlykať musím, keď sa pozriem na chlieb;
ako voda plynie moje utrpenie,
25 bo pred čím mám strach, to práve postihne ma,
a čo ma desí, to ma zachváti.
26 Ja nemám pokoja ani istoty;
ni odpočinku, iba súženie...“