Kniha proroka Jeremiáša
Omilostenie
4 1 „Ak sa obrátiš, Izrael, hovorí Pán,
vráť sa ku mne!
A ak odstrániš spredo mňa svoje ohavy,
nebudeš viac blúdiť.
2 Vtedy budeš prisahať: »Ako žije Pán!«
poctivo, pravdivo a spravodlivo.“
V ňom sa budú žehnať národy
a v ňom sa budú chváliť.
3 Lebo takto hovorí Pán mužom Judska a Jeruzalema:
„Preorte si úhor
a nesejte do tŕnia!
4 Obrežte sa Pánovi,
odstráňte predkožku svojho srdca,
muži Judska a obyvatelia Jeruzalema,
ináč vyšľahne sťa plameň môj hnev
a bude horieť neuhasiteľne
pre zlobu vašich skutkov.
Pohroma vojny
5 Oznámte v Judsku,
rozhláste v Jeruzaleme a povedzte,
zahlahoľte v krajine na trúby,
volajte naplno a hovorte:
»Zrazte sa, pôjdeme do opevnených miest!«
6 Hore so zástavou, na Sion,
utekajte a nezastavujte sa!
Lebo od severu privediem nešťastie
a dôkladné zrútenie.
7 Vystúpil lev zo svojej húštiny,
vyrazil ničiteľ národov,
vyšiel zo svojho ležiska,
aby z tvojej krajiny urobil púšť.
Vypáli ti mestá,
že v nich neostane ani duše.
8 Preto sa odejte vrecovinou,
nariekajte a kvíľte,
lebo blčiaci hnev Pánov
neodstúpi od nás.
9 I stane sa v ten deň – hovorí Pán,
zmizne srdnatosť kráľa
a srdnatosť kniežat,
stŕpnu kňazi
a zdesia sa proroci.“
10 A budú hovoriť: „Ach, Pane, Jahve,
veru si sklamal tento ľud
a Jeruzalem, keď si vravel:
»Budete mať pokoj;«
a hľa, meč vniká až do duše.“
11 V tom čase budú hovoriť o tomto ľude a o Jeruzaleme:
„Horúci vietor hôľ
púšťou (sa rúti) na dcéru môjho ľudu,
nie aby vial a nie aby čistil.
12 Zúrivý vietor mi prichádza odtiaľ:
teraz aj ja vyhlásim nad nimi svoj súd.“
13 Hľa, dvíha sa ako oblaky,
jeho vozy sú sťa víchrica,
jeho kone sú rýchlejšie od orlov.
Beda nám, sme zničení!
14 Očisť si, Jeruzalem, srdce od zloby,
aby si sa zachránil;
dokiaľže budú bývať u teba
tvoje zločinné myšlienky?
15 Veď čuj! Z Danu oznamujú
a hlásia nešťastie z vrchov Efraimu.
16 Oznamujte národom: „Hľa, tu sú!“
Hláste Jeruzalemu:
„Obliehači prichádzajú z ďalekej krajiny,
dvíhajú svoj hlas proti mestám Judska.
17 Obkľučujú ho sťa poľní hájnici,
pretože mi vzdoroval,“ hovorí Pán.
18 Tvoje cestičky a tvoje skutky
ti to narobili.
Je to pre tvoj hriech, že je to trpké,
že ti to preniká až k srdcu.
19 Vnútro moje, vnútro moje, hyniem!
Steny môjho srdca!
Srdce sa mi búri,
nebudem mlčať,
veď duša mi začula hlas trúby,
lomoz vojnový.
20 Skaza za skazou praská,
veď hynie celá krajina,
v okamihu hynú moje stany,
podchvíľou moje šiatre.
21 Dokedy budem vidieť zástavu,
počúvať zvuky trúby?
22 „Veď môj ľud je prihlúpy,
nepoznáva mňa;
sú to sprostí synovia,
pochopenia nemajú;
sú múdri na zločin,
a dobro robiť nevedia.“
23 Videl som zem: hľa, pustá je a prázdna;
a nebesá: ich svetla nebolo.
24 Videl som vrchy: hľa, triasli sa
a všetky pahorky sa knísali.
25 Videl som, hľa, nebolo človeka
a všetky vtáčky nebies uleteli.
26 Videl som, hľa, sad je púšťou
a všetky jeho mestá sa zrútili pred Pánom,
pred žiarom jeho hnevu.
27 Lebo toto hovorí Pán:
„Spustošená bude celá krajina,
ale celkom ju nezničím.
28 Pre toto bude žialiť zem,
tam hore sčernejú nebesá,
lebo som povedal a rozhodol,
neobanujem a neodstúpim od toho.“
29 Pred krikom jazdcov a lukostrelcov
celé mesto uteká,
vnikli do húštin,
vyliezli na bralá.
Každé mesto je opustené,
nebýva v nich ani človiečik.
30 Čo budeš robiť ty, spustošená?
Keď si purpur obliekaš,
keď sa ozdobuješ skvostmi zlatými,
keď si rozširuješ oči farbičkou:
darmo sa krášliš,
tvoji milovníci opovrhnú tebou,
budú ti siahať na život.
31 Veď počujem sťa hlas rodičky,
kvílenie ako prvôstky.
Hlas dcéry Sionu!
Stoná, rozkladá rukami:
„Ach, beda mi!
Duša mi klesá pred vrahmi.“