Kniha žalmov

 ŽALM 39 (38)

 

Prosby chorého

 

¹ Zbormajstrovi. Jedutunovi. Dávidov žalm.

² Povedal som: „Budem dávať pozor na svoje správanie,

aby som nezhrešil jazykom.

K svojim ústam postavím stráž,

dokiaľ je hriešnik predo mnou.“

 

³ Ako nemý som zatíchol a zamĺkol, šťastia zbavený,

bolesť sa mi však znova ozvala.

⁴ Srdce sa mi rozpálilo v hrudi

a pri rozjímaní vzplanul vo mne oheň.

⁵ A môj jazyk preriekol:

„Daj mi poznať, Pane, môj koniec

i aký je ešte počet mojich dní;

nech si uvedomím, aký je krátky môj život.“

 

⁶ Hľa, na pár piadí si mi dní nameral

a dĺžka môjho žitia je ako nič pred tebou.

Veru, len zdaním je bytie človeka,

⁷ každý sa mihne ako vidina.

Naozaj len nadarmo sa pachtí a lopotí,

poklady zháňa, hoc nevie, kto ich zoberie.

⁸ A teraz, Pane, ešte čo mám čakať?

Ty si moja nádej.

⁹ Zo všetkých mojich neprávostí ma vysloboď

a nevystav ma hlupákovi na posmech.

¹⁰ Onemel som, neotvorím ústa,

lebo si to ty urobil.

 

¹¹ Odním odo mňa svoje tresty,

bo hyniem pod úderom tvojej ruky.

¹² Trestami za hriechy naprávaš človeka.

Ako moľ ničíš, čo má najcennejšie;

veru, každý človek je len márna vidina.

 

¹³ Pane, vyslyš moju modlitbu,

nakloň sluch k môjmu volaniu.

Nebuď mlčanlivý k mojim slzavým nárekom;

veď u teba som iba hosť,

len pútnik, ako všetci moji otcovia.

¹⁴ Odvráť odo mňa svoj prísny pohľad, aby som pookrial,

skôr než odídem a než ma viac nebude.