Kniha žalmov

ŽALM 129 (128)

 

Obnovená dôvera utláčaného ľudu

 

 1 Pútnická pieseň.

Často dorážali do mňa od mojej mladosti,

nechže povie Izrael:

2 Často dorážali do mňa od mojej mladosti,

a nič nezmohli proti mne.

3 Po mojom chrbte orali oráči,

ťahali dlhé brázdy.

4 Ale spravodlivý Pán

rozsekal postroje hriešnikov.

 

 5 Nech s hanbou ustúpia

všetci, čo nenávidia Sion.

 6 Nech sú sťa tráva na streche,

čo uschne prv, ako ju skosia.

7 Kosec si ňou nenaplní hrsť,

ani viazač snopov náručie.

8 A čo idú okolo, nezavolajú:

„Pán vás požehnaj;

žehnáme vás v mene Pánovom.“

 
1 – 2. „Od mladosti“, od čias, čo semeno Abraháma vyrástlo na národ, teda od čias egyptského otroctva, cez dlhú a ťažkú dobu sudcov a kráľov až po prítomné časy (Iz 27, 12 – 13; Jer 2, 2; 3, 3; Ez 14, 4; Oz 2, 15; 11, 1 n. atď.) Izraelitov prenasledovali. V dejinách Izraela nájdeme málo pokojných období.
5 – 7. Sion bol symbolom Zákona, daného izraelskému ľudu. Aj v týchto slovách sa uplatňuje židovská výlučnosť, idea vyvoleného národa.
6. V Palestíne sú strechy rovné. Vyložené sú buď kameňom, alebo, čo je častejšie, vysypané hlinou. Po dažďoch, za jarných dní narastie na strechách burina. No potom rýchlo vyschne.